Papierové kvety

Kapitola 23. - Čakanie

 Nikdy v živote som sa necítila taká bezmocná. Netušila som, čo je s Denisom. Napísala som mu sms, ale zostala nedoručená. Obávala som sa mu zavolať, pretože som nechcela, aby mu mobil zvonil v nemocničnej izbe, keby náhodou spal. Alebo ešte horšie – čo ak bol v kóme a telefón by zvonil a zvonil do prázdna, ale nikdy by Denisa nezobudil? Na najhoršiu možnosť som si nedovolila ani pomyslieť, pretože by som to nezvládla.   

„Maruška, prečo si mi nepovedala, že si zachránila toho chlapca odvedľa?" dohnala sa mama z obchodu celá červená a rozrušená.

Prevalila som sa na posteli a zavrčala do vankúša. Asi som čakala priveľa, keď som dúfala, že sa na sídlisku hneď všetko nerozkríkne. Ale aspoň na niečo to bolo dobré - keď povedala, že som ho zachránila, znamenalo to, že žije, však?

„O nič nešlo."

Vyvalila oči a vreckovkou si utrela spotené čelo. Sadla si ku mne a potriasla ma za rameno.

„O nič? Suseda hovorila, že nebyť teba, už mohlo byť po ňom."

Striaslo ma. Tak takto hovoria o Denisovi cudzí ľudia? Ako o najnovšej časti nejakej telenovely?

„Ako si vôbec vedela, že tam leží?" vyzvedala mama ďalej.

Odrazu som nemala chuť hovoriť s ňou. Nepoznala ho. Pre ňu bol iba šťavnatá klebeta.

„Bola som na balkóne a videla som ho cez záclonu, nič svetoborné," zaklamala som.

„Som na teba hrdá," potľapkala ma po ruke. Cítila som sa ako handra. Jej pochvala chutila trpko. Na čo bola hrdá? Že jej dcéra je klamárka? Len som dúfala, že ma nikto nevidel preliezať balkón. To by mama asi nerozdýchala.

Chcela som sa jej opýtať na detaily Denisovi, sídliskové tam-tamy donesú všeličo, ale neodvážila som sa.

Ako je možné, že niektorých ľudí poznáme nekonečne dlho, ale bez problémov bez nich dokážeme existovať? Napríklad taká Veronika. Od rozhovoru s ňou ubehlo dosť času, občas sme si vymenili smsku, ale netúžila som ju vidieť. Odrazu mi nechýbala, hoci sme boli celú školu nerozlučné kamošky. Zamyslela som sa nad slovom kamošky. Naozaj sme nimi boli? Netrávili sme spolu čas iba preto, lebo nás spájala škola a spoločné starosti, a keď škola skončila, odrazu sme si nemali čo povedať?

S Denisom bolo všetko iné. Poznala - skutočne poznala, nie len povrchne vídala vonku – som ho sotva dva mesiace, ale už tvoril neoddeliteľnú súčasť môjho života. Nechápala som, ako som kedysi mohla fungovať bez neho. Komu som hovorila všetky tie veci, ktoré sa mi rojili v hlave a hanbila som sa s nimi priznať Veronike? Na koho som myslela pred spaním, kým som ho nepoznala? Koho tvár som si predstavila vždy, keď som počula dobrý vtip alebo videla dobrý film?

Vždy som si ľudí predstavovala ako asteroidy. Vo vesmíre ich je nekonečne veľa. Často im vôbec nevenujeme pozornosť, pokiaľ nezačnú robiť problémy, alebo sa nestane čosi nepredvídateľné. Niektoré okolo nás obiehajú celý život, berieme ich ako samozrejmosť. Tak vnímam napríklad Lenku. Vždy tu bola, vždy tu bude, občas na ňu pozriem ďalekohľadom, ale keď nehrozí zrážka s mojou planétou, žijeme si vedľa seba ďalej. Miro bol drobný asteroid, ktorý vletel do mojej atmosféry a ako meteorit sa zrútil dolu. Zanechal po sebe kráter. Vtedy som si myslela, že obrovský, ale všetky nerovnosti na zemskom povrchu sa časom urovnávajú, keď do nich prší, sadá prach a padajú kamene. Teraz by som ho možno už ani nenašla.

A Denis? Denis bol padajúca hviezda, ktorá plní želania. Obrovská žeravá guľa letiaca vesmírom stodeväťdesiatsedemtisíc kilometrov za hodinu. Vrazil do mojej maličkej planétky, no namiesto toho, aby ju rozbil, pohltil ju, vytvorili sme jedno teleso, zapálil ma, zažal vo mne oheň.

Keď som sa s touto teóriou raz v noci, v slabej chvíli, priznala Lenke, na chvíľu sa zamyslela.

„Čo na tom, že zhoríš, aspoň budeš na chvíľu svietiť. To sa nedá povedať o mnohých ľuďoch."

Prevrátila som očami. Znelo to ako lacný citát z čínskeho koláčika šťastia. Veľmi mi to nepomohlo. Chcela som svietiť čo najdlhšie. Spolu s Denisom.

Niekoľkokrát som bola v pokušení zazvoniť u Majerníkovcov, aby som sa spýtala na Denisa, ale bála som sa. Čo ak by mali zlé správy? Čo ak by si jeho mama myslela, že je to moja vina? Obšmietala som sa dokonca okolo vrátnice v nemocnici, ale vrátnička mi nedokázala poradiť, pokiaľ som ani nevedela, na aké oddelenie Denisa previezli.

„Marika, zbehni do obchodu," podala mi mama nákupný zoznam týždeň po incidente. Ani som neprotestovala, môj život aj tak nemal žiaden zmysel. Bolo jedno, či ho márnim v posteli alebo cestou do potravín.

Keď som kládla do košíka vajíčka, zbadala som známu tvár. Hnedé vlasy, modro-sivo-zelené oči. Denisova mama. Bola s nejakým mužom, zrejme s pánom Majerníkom. Rozbúchalo sa mi srdce. Stála som tam ako obarená, neschopná pohybu. Aj ona si všimla mňa, ruka s mliekom sa jej zastavila na polceste.

„Dobrý deň," vytisla som zo seba.

Len mi kývla hlavou a čosi pošepkala manželovi. Začervenala som sa, lebo aj bez toho, aby som ju počula, som si domyslela, že to bolo o mne. Asi už všetko vedela. Mala som chuť ujsť, napriek tomu som sa prekonala, a urobila krok k nim. Kvôli Denisovi som preliezala cez balkón, jeden krok ma nemohol odradiť. Alebo dva, či tri. Už som stála pred nimi.

„Prepáčte, že otravujem, len som sa chcela spýtať na..." slová sa mi zadrhli v krku. Nedokázala som vysloviť jeho meno.

„Leží v nemocnici, kde mal byť už dávno," povedala chladne.

Nečakala som, že sa mi hodí okolo krku, ale aspoň mohla poďakovať za to, že som mu zavolala záchranku, nie?

„Mohla by som ho navštíviť?"

„Nemyslím, že to je dobrý nápad. Nesmie sa rozrušovať. Čaká na transplantáciu umelého srdca."

„Nerozrušila by som ho, iba..."

Nahnevane zúžila oči.

„Mária – voláš sa tak, však? Nuž, Mária, Denis urobil hlúposť. Nemal toľko času tráviť na balkóne, určite mu to neprospelo. A my sme boli tiež slepí. Keby som to vedela, dávno by som ho bola poslala do nemocnice."

Jej slová sa zarezávali do duše ako tekutý dusík, rozleptávali ma. Dávala mi snáď všetko za vinu? Ba ešte horšie – BOLA to moja vina? Keby ma poliala benzínom a škrtla zápalkou, líca by mi nehoreli viac. Chápala som, že sa trápi – bolo to predsa jej dieťa, ktoré ležalo v nemocnici, tomu som nemohla konkurovať, ale ani mi nedala šancu. Položila mlieko do košíka a vykročila k pokladni. Potili sa mi dlane, kartón s vajcami sa šmýkal.

Pán Majerník si ma ľútostivo premeral. Všimla som si, že po ňom zdedil Denis úzky nos a pekne krojené pery.

„Denis leží na intenzívke, tam by si ho aj tak nemohla navštíviť. Ale poviem mu, že si ho hľadala."

Kartón mi vykĺzol z mokrej dlane a s vlhkým šplechnutím dopadol na zem. Dívala som sa za Denisovými rodičmi a slizký bielok sa mi roztekal po bosých nohách v gumených žabkách.

---

Celkom studená sprcha pre Maju, čo poviete? Možno mal Denis pravdu, že nie je pre ňu fér, aby s ňou chodil, keď je chorý. Od začiatku to nijako inak nemohlo dopadnúť. Alebo áno? :-)