the great interview // calum hood

Chapter 37

» „A pamätaj, ak niečo plánuješ, zničím ťa." « 

Každý deň sa vliekol neskutočne pomaly a mala som pocit, že každou sekundou som sa rozpadávala ešte o niečo viac. Každým nádychom mi Calum chýbal viac a viac. Chýbal mi jeho úsmev, smiech, dotyk... Odkedy sme sa pohádali už prešiel presne týždeň, ale vôbec ma nekontaktoval, ako som v duchu dúfala, že urobí, ale nič také sa nestalo. Stále ignoroval všetky moje pokusy o kontakt, ktoré ostali nepovšimnuté a aj keď mi Michael povedal, že Calumovi to bude trvať, kým sa znova naučí dôverovať mi, nemohla som si pomôcť. Proste mi chýbal.

Mala som pocit, že som bola zaseknutá na veľmi zlom mieste. Nehýbala som sa ani dopredu ani dozadu a frustrovalo ma to, až do bodu, keď som iba zúfalo plakala do vlastného vankúša.

Každým slovom, ktoré som napísala, som sa hnusila sama sebe ešte viac. Všetko to boli len prázdne a povrchné slová, ktoré ma iba tupo pichali a zanechávali za sebou iba bolesť. Za týždeň som napísala celý článok a zajtra som ho už mala ísť odovzdať Mary, ktorá bola našou editorkou a mala na starosti posledné úpravy.

Za päť dní sa mala konať oficiálna párty, kde mal každý novinár prečítať svoj článok a malo sa oslavovať výročie WorldToday. Vedela som, že chalani tam mali prísť a nervozita ma doslova pohlcovala. Predstavovala som si ich sklamané výrazy, keď im priamo pred očami prečítam to, čo som za posledný týždeň napísala.

Ale stále som si pripomínala, že to bolo naposledy, čo ich uvidím a potom už nikdy viac a bude po všetkom. Už nikdy viac ich neuvidím a všetko sa snáď potom vráti do starých koľají a ja zabudnem i na Caluma.

Zhrabla som vytlačenú kópiu svojho článku a nahnevane som si ju napchala do tašky predtým, ako som za sebou zabuchla dvere a pobrala som sa do práce.

Keď som vošla do vysokej budovy WorldToday, v bruchu som mala nepríjemný pocit. Vedela som, že keď odovzdám Mary môj článok, už nebude cesty.

Pomaly som prechádzala okolo pootvorených dverí, až kým som neprišla ku Mariným dverám, slabo som zaklopala a potichu som vstúpila. Plecia som mala porazenecky zvesené a vlasy mi padli do tváre, ale rýchlo som si ich zastrčila za uši.

Mary sa na mňa usmiala spoza počítača, pohodila svetlými vlasmi a kývla mi hlavou na pozdrav. Venovala som jej vysilený úsmev a po stole som jej posunula kópiu článku, ktorý ešte mala zeditovať.

„Toto je teda ofinálna verzia?" spýtala sa ma Mary a otvorila zložku s papiermi.

Povzdychla som si, snažiac sa zatlačiť naspäť slzy, ktoré ma pálili v kútikoch očí, dozadu za viečka ešte predtým, ako mi mohli pokropiť líca. „Hej," zamumlala som a zapichla som pohľad do zeme.

Chvíľu sa ozývalo len Maryne šušťanie papierov, keď si ich v rýchlosti prezerala. „Je to úžasné," vyhlásila napokon s úsmevom a ja som sa skoro zadusila. Nemalo to byť úžasné, veď som zrádzala svojich priateľov a človeka, na ktorom mi tak veľmi záležalo. „Vlastne ako všetko, čo napíšeš, Liv," dodala Mary a obdarila ma úsmevom.