the great interview // calum hood

Chapter 38

(varovanie: najdlhšia kapitola v ére mojich kapitol)

» „Tak sa pozeraj, ako ťa zničím." «        

„Vyzeráš úžasne," povedala mi Layla, keď som jej otvorila dvere a ona vstúpila do môjho bytu.

Nervózne som sa zasmiala. „Ďakujem, Lay, ale s tebou sa nemôžem porovnávať," odpovedala som a ona iba prevrátila očami.

„Si pripravená?" spýtala sa ma s očakávaním.

Rýchlo som prikývla. „Ešte si musím dať rúž a môžeme ísť," oznámila som jej. Na pery som si naniesla vrstvu tmavého rúžu a potom som už iba zhrabla kabelku a kabát a mohli sme vyraziť.

Dole nás čakal taxík, ktorý nás mal odviesť na slávnostný galavečer pri príležitosti výročia WorldToday.

Keď som otvárala dvere na aute, ruky sa mi triasli od úzkosti a napätia a mala som pocit, že asi vyvrátim všetky zvyšky obeda.

Po tom, čo mi Anne povedala, som bola celý čas na vážkach a nevedela som, čo som mala spraviť. Bolo lepšie prečítať dnes pôvodnú verziu, alebo tú novú?

Nevedela som. V kabelke som mala obdive, ale mala som nepríjemné tušenie, že prečítam to, čo chalanov zničí. Nechcela som to spraviť, ale Annine vyhrážky ma naozaj vystrašili a môj strach vyhrával nad tou racionálnou, empatickou stránkou môjho ja.

„Hej, si v poriadku?" šťuchla sa do mňa Layla a jemne sa na mňa usmiala.

„Budem," vzdychla som si.

„Liv, bude to okej," šepla, ubezpečujúc ma a ja som iba nemo prikývla.

„Nie som si tým až taká istá," zamumlala som a zadívala som sa von oknom.

Layla ma objala a ja som si položila hlavu na jej plece, privrúc oči. Dúfala som, že ray bude všetko v poriadku, ale teraz som sa na to naozaj necítila.

-

„Olivia, Layla, ste tu," vydýchla Anne a s ľadovým úsmevom nás obe pobozkala na líca. „Vyzeráte skvele."

„Ďakujeme," usmiala sa na ňu Layla, ale ja som tvrdohlavo zazerala do zeme, neschopná pozrieť sa jej do očí. „Vyzerá to tu úžasne," dodala Layla a s obdivom sa okolo seba obzerala.

Musela som uznať, že mala pravdu. Všetko bolo ladené do červeno-čierna, pri strope sa nehlučne vznášali čierne balóny a zlaté lustre sa ligotali nad okrúhlymi stolmi. Na jednej strane veľkej miestnosti bolo pódium, ku ktorému viedli tri schody a ja som vedela, že odtiaľ budeme čítať naše príspevky do WorldToday. Naprázdno som prehltla.