1.diel

Dlhými krokmi som na mojich vysokých topánkach kráčala ulicami Londýna. Golier môjho tmavomodrého kabáta som si vyhrnula vyššie. Taká zima tu tuším ani nebola. Ako som tak pozerala na tých ľudí čo sa hemžili z obchodu do obchodu a hľadali vhodné dary, zasmiala som sa, aj keď mi to prišlo ľúto.

Bola som pred mojím domom. Otvorila som veľké dvere a vošla dnu. Starým výťahom som vyšla na 23. poschodie. Otvorila som dvere od bytu a ucítila som to teplo.

Vošla som do spálni a do šatníka som odložila môj obľúbený kabát. Zobrala som si pohodlnejšie veci a pobrala som sa do kuchyne.

Zrobila som si večeru v podobe chutného steaku s jemnou šafránovou omáčkou. Vychutnávala som si môj výhľad na celý Londýn. 

Pozrela som sa na figurínu, boli tam tie nedokončené šaty. Boli červené a dlhé asi nad kolená. Mala som ich dokončiť do nasledujúceho dňa. Nemala som na tom veľa práce. Za hodinu a pol som ich už aj mala hotové. 

Bola som dosť unavená a tak som si ľahla do mäkkých perín a so slzami v očiach som zaspala.

"Dobrý deň, ako pomôžem?",sucho som povedala na druhý deň v robote.

"Dobrý deň," milo odzdravila, možno žena svojím make-upom ale hlas mala ako päť ročné dieťa s roztomilým pohľadom.. Z toho precukrovaného hlasu dostanem asi cukrovku.

" Prišla som vám odniesť tie mierky na šaty." povedalo dievča a do rúk mi vložila obálku s papiermi.

"A kedy ste si tú objednávku založili?" spýtala som sa.

"Myslím že asi pred týždňom je tak Harry?"

"Čo?! Oh, asi áno." odpovedal kučeravý chlapec, ktorého pohľad celý čas visel na mne.

"Dobre,  bude to dokončené o dva týždne." povedala som a pozerala do svojho diára.

"Viem že ste veľmi dobrá v obore v ktorom robíte a že máte určite veľa objednávok ale nedalo by sa to zrobiť skôr?" povedal sladký hlas.

"A akú máte o tom predstavu?" 

"Tak mohli by ste ich zrobiť tak za týždeň? Oboje myslím pretože sme pozvaní na jednu spoločenskú akciu a..."

" Detaily ma nezaujímajú" Skočila som jej do reči. "Môžem vedieť vaše meno?" Nechápavo na mňa pozrela. "Na aké meno mám tie šaty napísať." upresnila som.

"Oh áno na meno Taylor Swift." usmiala sa."Dobre tak to bude asi všetko, ďakujem vám slečna.."

"Lowell, Dibah Lowell " pomohla som jej.

VEČER

Zamkla som dvere na mojom podniku a odchádzala som domov. Vykročila som po tmavej ulici a zrazu ma zo zadu nikto chytil a ťahal ma do slepej uličky. Zapchal mi ústa takže som nemohla kričať. A v tom povolil stisk na krku a ja som len počula zvuk pästí. Ten chlap čo tu dnes bol s tou rozmaznanou Swiftovou ma zachránil. Ten muž ležal v bolestiach na zemi. 

"Stop!" zakričala som. Chlapec sa pozrel na mňa a stiahol ruku. Prišiel ku mne a pomohol mi postaviť sa.

"Si v poriadku?  nebolí ťa nič? netreba ísť k lekárovi?" spýtal sa ma starostlivým hlasom.

" Nie...som v poriadku." pozrela som naňho "ďakujem" otočila som sa na päte a vykročila som naspäť známou cestou domov. Dobehol ma a skočil predo mňa.

"Ja viem asi si v šoku ale mohol by som ťa odprevadiť...som Harry"

"Dibah" 

"Tak Dibah koľko máš rokov?" usmial sa na mňa. Pravdepodobne chcel uľahčiť túto situáciu.

"Dvadsaťštyri" 

"Ja mám devätnásť" 

Keď sme došli k môjmu bytu som sa na neho pozrela a stále som rozmýšľala či ho mám pustiť dnu. Zachránil ma predsa takžeee...moje druhé ja mi začalo nádávať či som nezabudla na dohodu so Shaxom. Veď to nič nie je, pozvem ho len na čaj.

"Dáš si čaj?" spýtala som sa s miernym úsmevom.

"Rád" odpovedal taktiež s úsmevom.