LAST TEST II. [the maze runner]

23. Kapitola - ''Myslíš že na Zhorenisku vládne demokracia?''

Hliadku som zozačiatku nezvládala kôli Talithinej energii a chuti rozprávať sa. Boleli ma z nej uši, chytala som z nej migrény a skoro som podlahla pokušeniu ísť zobudiť Newta a naozaj ju zabiť. Ale nie.. Je to dobré dievča a ešte lepšie keď mlčí.. A práve zaspala.. To je ako sladké ticho po búrke, v Talithinom prípade, po Hurikáne. 

Prechádzala som sa po streche, sledovala stav pri ohnisku a rozmýšlala som nadomnou a Newtom. To je tak, keď ste tvrdohlavý, a neviete čo chcete, po nejakej dobe nerozumiete už ani samej sebe. Vôbec nič sa za tú hodinu nestalo, ak tak občas bolo počuť Minha kričať zo sna, Tal občas vydala zvuk podobný krochkaniu a Newt, no, nebola by som si na sto percent istá že spí.. 

Ostávalo mi už len takých 20 minút do konca, sedela som naokraji strechy, s nohami vysiacimi vo vzduchu, zhrbená a duchom ďaleko od Zhoreniska som prstami skúmala detaily mojej zbrane, Oči mi postupne padali, klesala mi hlava. Čím bližšie sa posúvala minútova ručička k dvanástke, tým bola pomalšia, až svet úplne zastal. Čiastočky prachu boli viditeľné ako velké snehové vločky. Ani neviem ako, zaspala som na okraji tej strechy, kde kebyže sa o pár rokov vrátim, mala by som nostalgiu jak sviňa.

-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

''Em, vsátaj lebo jedného z nich zabijem, a je mi jedno koho!'' zobudil ma sladký Newtov krik. Ale teraz vážne. Keď som sa pozbierala zo zeme, a videla som Tal ako Minhovi drží dýku pri krku, a zbrane ostatných šracov sú namierené striedavo raz na nich raz na dvojičky, pripravené hociked vystreliť, nebolo mi všetko jedno.  Vyletela som do davu, nehladiac na nabité zbrane som skočila na Talithu a vytrhla som jej dýku z rúk. ''Čo to do teba vošlo dievča?? Chceš aby sme ťa zabili? Anarchiu tu nestrpím jasné?'' Na to sa dievča hodilo na zem a začalo sa hystericky smiať. Minho ma chytil zozadu za ruku a preventívne ma potiahol bližšie ku šracom, ďalej od stupňujúcej sa pomätenosti dievčaťa ktoré včera vyzero normálne rozumne a milo a teraz sa v záchvate raz hádzalo po zemi a raz sa smialo až jej zamatová pokožka zčervenela od nedostatku kyslíka. ( Najdlhšia veta v mojom živote.. Gratulujem si :D )  

Skočila som k nej zdrapla som ju a obkročmo sediac na nej som jej zvierala trasúce sa ruky. Pozrela sa na mňa. Z jej lieskovo orieškových očí postupne mizla tá hmlistá skurvená choroba. Pošepkala mi zretelne tak, aby som to pochopila a aj cez to dosť potichu na to aby to počuli všetci naokolo. ''Myslíš že na Zhorenisku vládne demokracia?'' uchechtla sa a ja som si bola istá že ju môžem pustiť. 

..........................................................

Nazdááááááááááár po dlhej dobe (to preto také dlhé nazdár) 

Trochu kratšia kapitola I know.. :( :D 

dúfam že sa to ešte dá čítať, vyšla som z cviku.. A chcem sa vám ospravedlniť že som dlho nevydávala.. (teraz sem natrtkám čo najviac výhovoriek okej?) škola rodina klavír potom znovu škola.. kamarati.. stalo sa toho veľa.. je mi ľúto že som nebola aktívna.. :D Ak to ešte niekto číta samozrejme.. :P ďakujem .. 

Emeshe aka Papaya666