I can't go out [SK]

17. kapitola

Prebrala som sa v úplne neznámej miestnosti. Hlava ma trochu bolela a hrdlo som mala ako Saharskú púšť. Postavila som sa z postele. Hneď na to som sa s výkrikom opäť posadila.

,,T-Tobias?!" Po mojom oslovení prudko roztvoril oči. Niečo zafrflal a pretierajúc si oči sa ku mne približoval ležérnym krokom.

,,Tak sa volám. Včera som ti myslím, že zachránil život. Teraz chcem vysvetlenie. Čo robíš v Londýne? Dokonca s Codym? A čo sa včera s tebou dialo?" Vybalil to na mňa lenivým možno trochu nahnevaným, nevyspatým, ranným hlasom.

,,Codyho som stretla na jednej ulici a on ma pozval von aj s jeho bandou. Noo...Nič sa so mnou nedialo iba mi bolo zle." Nechcela som mu povedať o svojej chorobe, aby ma potom ľutoval ako všetci ostatní.

,,Ešte raz sa ťa spýtam. Čo sa ti včera stalo? Očakávam pravdu." Netrpezlivo pritom prestúpil z jednej nohy na druhú. Hups?! Čo teraz?

,,Noo... Vieš... Ja mám takú
a-alergiu... n-na.. naaa.." Nesmiem povedať pravdu.

,,Alergiu na??" Viditeľne mu dochádzala trpezlivosť.

,,Na alkohol." Vysúkala som zo seba.

,,Ahaa." Zamyslel sa. ,,Tak prečo si ho potom pila, keď si poznala následky?" Zatváril sa nechápavo.

,,To bolo niečo ako rozlúčková..." nevinne som sa usmiala s nadvihnutým obočím.

,,To si celá ty." Úprimne sa zasmial. Mala pocit akoby ten rok, čo sme sa nevideli ani neexistoval. Boli medzi nami isté trhliny, nevedeli sme, čo máme od toho druhého očakávať. Ani to nám však nebránilo v príjemnom trávení našich spoločných chvíľ. Hádať sa nebolo o čom, keďže sme do seba nikdy neboli zaľúbení. Chodili sme spolu len preto, aby sme sa osamote nenudili. No predsa mi chýbal. Avšak iba ako kamarát.

,,Takžeee, čo teraz odo mňa očakávaš? " spýtal sa zdvorilo.

,,Rada by som dostala pohár vody, nabíjačku a svoje veci, ktoré som nechala u Codyho. Tieto šaty sú mi nepohodlné." Ponaťahovala som tú tenkú látku, ktorá ma začínala svrbieť na pokožke.

,,A čo ja som? Voda je v kuchyni, nabíjačka vedľa teba. Cody príde o chvíľu aj s tvojimi vecami." Nasadil chladný tón.

,,Ok. Ďakujem." Usmiala som sa naňho, načo prekvapene nadvihol obočie.

,,Nikdy predtým si za nič nepoďakovala." Poznamenal.

,,Ľudia sa menia." Zaškerila som
sa ešte viac. On len s úsmevom pokrútil hlavou.