˙Dangerous couple˙

XXI.

Bolo ticho.
Nie to prázdne ticho, ktoré nastane keď nieste pri zmysloch, ale to nepríjemné keď vnímate.
Oči som mala zatvorené. Mala som nasadenú dýchaciu masku. Nedokázala som pohnúť ani jendou časťou tela. V hlave som si prehrávala už asi stopäťdesiaty krát čo sa stalo, no aj tak som bola pokojná. V podstate som nemala možnosť cítiť smútok či nejakú inú emóciu. Lieky,oblbováky čo do mňa celé dni tlačia mi to nedovolia. Myslia si, že som v kóme. V skutočnosti som pri vedomí. Avšak im to nedávam na javo. Nechcem. Nechcem aby mi prestali dávať lieky. Nechcem cítiť bolesť. Tú vnútornú.
Celé dni tu iba ležím. Nesnažím sa o nič.
...Aspoň si to myslím. Možno je to celé len výplod mojej fantázie a ja som naozaj v kóme.
Už neviem, čo je skutočné, a čo nie.

...

Prudko som otvorila oči. Strhla som si dýchaciu masku z tváre a poriadne sa nadýchla. Hneď som sa aj napriek bolesti a stuhnutým kĺbom posadila. Chcela som zliesť z postele ale...
...ja...nedokázala som to. Necítila som si nohy. Nevedela som pohnúť ani prstami.
Začala som panikáriť. Prístroje, ku ktorým som bola stále pripojená začali hlasno pípať.
Do izby vbehol doktor. Tohto som ešte nevidela.
"Len kľud. Všetko je v poriadku." pribehol ku me. "Všetko je v poriadku? Do riti šak si necítim nohy." zvreskla som zachrípnutým hlasom.
" Prosím Mee-Yon. Upokojte sa. Ide len o dočasné ochrnutie. Cit sa vám do nich určite vráti. Môže to trvať týždeň, mesiac. Alebo možno aj rok." snažil sa ma týmito rečami upokojiť.
Pomaly som sa nadýchla a vydýchla. Snažila som sa upokojiť. Pomaličky som dýchala a ľahla si späť.
"Kde sú ostatní?" opýtala som sa po chvíli.
"J-Hope, Jungkook, Suga a Jimin sú už v poriadku vo vile pána Taehyunga. O ostatných nič nevieme.
Všetci sa snažili dostať z chaty a po výbuchu sa každý dostal na inú stranu hôr takže môže byť kdekoľvek. Skoro v každej nemocnici má pán Taehyung svojich ľudí." oboznámil ma s dôležitým a dopovedal aj ostatok "Veľa z jeho ľudí neprežilo a z nepriateľov nikto. Vás sem priviezol pán Jimin." .

Bola som ticho, no prikývla som.
Bola som zo všetkého unavená a pomaly sa mi zatvárali oči.
Počula som však ešte jeho slová " Ak budete chcieť, zajtra už budete môcť odísť. Strávili ste tu dva mesiace a vážne zranenia sa už zahojili. Jediné čo budete musieť robiť, je snažiť sa pohnúť nohami. Keď sa vám to podarí, je jasné, že v nich máte opäť cit. Už vám len bude stačiť precvičovať ich.".

...

Zobudila som sa pri jasnom svetle, ktoré sa mi snažilo vypáliť oči. Hodiny naproti mne ukazovali pól jedenástej pred obedom.
Pretrela som si oči a posadila sa.
Pohľad mi padol na vozík vedľa postele. Hlasno som si povzdychla. Zazvonila som sestrám.
Poprosila som ich o pomoc pri vykonaní hygieny.

Už prezlečená do vecí, ktoré mi dali sestričky, som sedela na vozíku naproti doktorovi a jedla obed.
Môj žalúdok ešte nebol stavaný na normálnu stravu a tak som mala len nejakú nechutnú kašičku.
"Naozaj už chcete odísť?" opýtal sa už tretí krát.
"Áno." odpovedala som rovnako ako predtým.
Povzdychol si " Dobre. Mám zavolať jednému z..."
"Nie. Môže ma prosím niekto odviesť? Chcem ich aspoň trochu prekvapiť." prerušila som ho.
Prikývol a odišiel.

Po obede som sa učila narábať s vozíkom cestou späť na izbu a následne k sanitke, ktorá ma mala odviesť.
Od vodiča som sa cestou dozvedela, že nikto o mojou stave nevie,takže budú určite dosť prekvapení.

Aj napriek všetkému sa na nich moc teším.

Sanitka zastala a ja som sa začala trochu báť. Neviem ako zareagujú.
Sanitár ma vyložil von. Napriek jeho protestom som ho poslala preč.
Toto je len na mne. Nemotorne som sa dostala cez prázdnu hlavnú bránu až ku dverám. Vidím, že okná majú nové. 'Určite aj jedáleň. ' zasmiala som sa.
Nabrala som odvahu, a stlačila zvonček.
Chvíľu bolo ticho kým som nepočula dupot a krik o to, kto pôjde otvoriť.

Dvere sa rozrazili a stáli v nich všetci štyria.
Ich výrazy sa zmenili na prekvapené. Veľmi prekvapené.
Ani som si neuvedomila ale už sa ku mne všetci skláňali a objímali ma.

...

Sedela som s nimi na gauči a rozprávala im všetko čo sa stalo vtedy až po teraz. Po môj terajší zdravotný stav. Oni mi taktiež rozprávali čo sa stalo tu. Vtedy až po dnešok.
Rozprávali sme sa dlho do noci, až kým som ich nepožiadala o pomoc do postele.

Ležala som v posteli. V tej, v ktorej sme ležali každú noc spolu. Spolu s Taem. Nechcene som sa potichu rozplakala. Chýbal mi. Tak neuveriteľne veľmi.
Sĺz bolo tú noc veľa až kým som nadránom nezaspala.

---------

*o dva mesiace*

"Pomaly. POMALY!" kričal na mňa Jin kým som si precvičovala chodenie. Už mi to išlo celkom pekne, no na dlhšie trasy som stále používala vozík.
"Ale veď pozri ako jej to už ide." zasmial sa Namjoon keď som neudržala rovnováhu a zmietla na zem aj okoloidúceho Yoongiho.
Po Jinovom hnusnom pohľade nám prišiel obom pomôcť.
Vyčerpane som si sadla na vozík.

Za dva mesiace sa objavili títo dvaja a ešte zopár Taeho mužov. Avšak o Taem nikto ani nepočul. Lenže ani jeho telo sa nenašlo.

"Okej. Všetci sa choďte pripraviť." rozkázal Jin.
Dnes sme mali ísť na hromadný pohreb, všetkých zosnulých.
Ak sa Tae neobjaví do mesiaca, pôjdeme aj na jeho. A to je niečo, o čom nechcem ani počuť.

Suga ma odviedol do izby a ja som sa prezliekla. Upravila som sa a vyšla z izby. Na chodbe na mňa čakal Hoseok. Usmial sa postavil sa za vozík. Odviedol ma až k autu.
Nasadla som si a vozík založil do kufra.
Počkali sme na ostatných.
Všetci sme boli v čiernom a nálada nebola najlepšia.
Cesta prebehla v tichosti a už sme parkovali. Vyšla som z auta a hneď stopla Jimina vyťahujúceho môj vozík. "Chcem ísť po svojich. Chcem im aspoň takto zložiť malú úctu." odôvodnila som moje konanie.
"Dobre teda." usmial sa a nastavil svoju ruku. Úsmev som mu opätovala a prijala jeho pomocné rameno.
Všetci sme sa rozišli smerom k hlúčiku ostatných ľudí. Všimla som si Jungkooka a Mell. Ani neviem ako sa to stalo ale sú spolu. Od kedy je Mell s ním, začala opäť rozprávať. Síce od nej nemôžete čakať dlhé monológy, ale vždy vám odpovie. Aj keby len jednoslovne.

Celý pohreb som bola myšlienkami stratená niekde inde. Nevnímala som poriadne čo sa dialo okolo mňa až kým so mnou nezatriasol Jimin.
Všetci už odchádzali a Jimin čakal len na mňa.
Pustila som jeho ruku a usmiala sa
"Len choď. Ja sa ešte trošku prejdem.".
Videla som, že už otvára ústa na protest ale stopla som ho "Prosím. Neboj, budem dávať pozor. Bude to len krátka prechádzka. Nič sa mi nestane. Keď tak zakričím.".
Otočila som sa a vykročila ani neviem kam.
Nohy ma zaviedli na plac od kadiaľ je vidieť celý cintorín. Neskutočné množstvo hrobov.
Nemohla som tomu brániť a moje myšlienky sa už znovu presunuli k Teamu. Nie je chvíle kedy by som na neho nemyslela.

Státie ma začalo unavovať a ja som cítila jemnú bolesť v nohách. To značilo, že by som si už mala oddýchnuť. Že by som sa mala vrátiť. Ale ja som ešte nechcela.

"Nemala by si sa tak premáhať." povedal známi hlas. A nepatril nikomu inému ako T...

_________________________________