Angela Claus - Príbeh jednych Vianoc

17. DECEMBER

„Práve sme oficiálne stroskotali." Vošiel mi do zorného poľa Nick. Nevšímala som si ho a naďalej sledovala oblohu, kde pred chvíľou zmizol náš jediný odvoz.

„Tvoj optimizmus ma vždy prekvapoval." Prešla som si jazykom cez zuby a znechutene sa postavila. Obzrela som sa okolo seba a so zdesením zistila, že sa nachádzame na pláži. Mohli sme byť kdekoľvek na juhu Európy pri Jadranskom mori.

„Máš šajna kde sa momentálne nachádzame?" poškrabkala som sa na hlave a ruky založila v bok.

„Absolútne netuším. Nevypadá to na obývanú pláž." Položil psa na zem a povystieral si kosti. Pár krát sa mu na tvári zjavila bolestná grimasa, ale nevypadalo to vážne. Šteňa zrejme ešte nikdy nevidelo piesok, pretože zaujatejšieho psa voči pláži ste ešte nevideli. Začalo poskakovať a váľať sa v piesku. Aspoň niekto je šťastný.

„Čo teraz? Trčíme na pláži bohviekde, stratili sme sane a všetky naše veci zostali na nich." Rozhodil rukami Nick a začal sa prechádzať hore-dolu. Jasné... Takto určite narazíš na riešenie problému.

No tak, Angela! Si predsa veliteľka Ho-Ho jednotky! Toto musí byť pre teba malina!

Hah. Sme stratení...
Nehľadiac na Nickove komplexy som sa vybrala do menšieho zhluku stromov a pálm. Nazbierala som halúzky a konáriky a spolu s kameňmi sa vrátila na pláž, kde už sedel Nick na zemi. Zrejme vzdal svoje pokusy o vychodenie si cesty na opačnú stranu Zemegule.

Spravila som menšiu hromádku a škrtla kameňmi o seba. Nič sa však nestalo. Ešte pár krát som ich o seba otrela, kým mi neskočilo pár iskier do suchej trávy na hromádke. Opatrne som ich rozfúkala a oheň sa pomaličky rozhorel.

„Vieš, že mám vo vrecku zapaľovač?" hodila som Nickovi jeden z mojich zabijáckych pohľadov a posadila sa k ohňu. Na to si ku mne hneď ľahlo šteňa.

„Teraz budeme čakať na záchranu? Alebo sa zachránime samy?" spýtal sa ma s menšou dávkou štipľavosti v hlase.

„Rob si čo chceš." Odsekla som mu. Môj ty svätý los, prečo som na neho zasa naštvaná? Veď na to ani nemám dôvod. Mala by som byť nahnevaná predovšetkým na seba.

Čo asi len povie na toto oco? Bude veľmi nahnevaný. Stratili sme dedkovi Evu a už dva krát sme takmer zomreli. Takýmto tempom budeme čuchať fialky odspodu do rána. A to nevravím, že sa za dve hodiny rozvidnieva. A my trčíme na nejakej bohom zabudnutej pláži, sedíme okolo ohňa a ľutujeme sa ako stroskotanci.

Postavila som sa tak rýchlo, že sa aj šteňa vyľakalo, a šla som rovno dolu po pláži až k moru. Kráčala som popri vode a stále rýchlejšie a rýchlejšie. Napokon som už bežala.

S každým odlivom necháva more na pláži veľa nečistôt. Pneumatiky, dosky alebo staré kusy člnov.
Postupne som zbierala použiteľný materiál, dosky, lano, starú plachtu a podobné súčiastky. Bolo to ako LEO XXL. Mojim najväčším úspechom bol asi metrový kus sťažňa, teda až do doby, kedy som narazila na starý nepoškodený rybársky čln. Dosky boli vlhké a staré, ale vydržali by. Koniec lana som uviazala o čln, všetky veci doňho nahádzala, vyhrnula rukávy na mikine a dala sa do ťahania. Poviem vám, asi to začnem praktikovať miesto posilky. Bola som viac vodorovne ako vertikálne, ale hlavné bolo, že sa ten hlúpy čln hýbal. Prečo nemôže mať čln kolesá?

Pätnásť minút mi trvalo ho dotrepať k Nickovi. Pätnásť minút môjho drahocenného času a loď-čln bol na mieste.

Nick ma však nevnímal. Bohvie či vôbec vie, že som bola preč.

Uviazala som plachtu na sťažeň a pod provizórnu lavičku vytvorenej z dosky, som položila lano a náhradnú plachtu.

„Vzala som psa a položila ho do člna. Ten si automaticky našiel miesto na plachte, kde sa uložil a zrejme sa pokúsil zaspať. Tiež by mi bolo spánok, pretože tých dvadsať minút nebolo bohvie čo.

Obišla som Nicka, ktorý hypnotizoval vyhasínajúci oheň, a zamierila medzi stromy. Obzerala som sa po korunách stromov a hľadal niečo, čo by nám poslúžilo ako jedlo. Po piatich minútach blúdenia som narazila na tri zelené banány, zopár fíg a jedno granátové jablko. Ovocie som zabalila do mikiny a vrátila sa naspäť na pláž.

Oheň už vyhasol a Nickolas stále sedel na svojom mieste. Keby aspoň o to sa staral!

Ovocie som naukladala do člnu a mikinu si opásala okolo bokov. S rukami vbok som k nemu prišla a čakala na nejaké vysvetlenie, ale on tam iba sedel a pozeral do ohniska, kde pred chvíľou tlel oheň.

„Musíme ísť, Nick." Prerušila som ticho, ktoré medzi nami panovalo. Zodvihol ku mne zrak a postavil sa predo mňa.

„A potom čo, Angie? Je neskoro. Zostáva nám už iba hodina a pol."

„Znova to vzdávaš?! Ja tu poslednú pol hodinu driem ako ťava na Sahare a ty mi povieš, že som to robila zbytočne? Správny Santa by už dávno niečo vymyslel!" rozkričala som sa po ňom a rozhadzovala rukami. Je ako malé dieťa. Správa sa ako dieťa, ktoré nedostane to čo chce, vtedy keď si povie. Ale takto svet nefunguje!

Čakala som, že mi začne oponovať. Že ma urazí, zhúkne po mne, možno udrie, ale určite som neočakávala to, čo spravil. Posadil sa naspäť na zem s tichými slovami:

„Veď aj vymyslel..."