Byť, či nebyť?

Sedíš v tme. Trasieš sa na celom tele. Je to strach? Strach pred tou tmou? Nie. Ty sa bojíš niečoho iného. Bojíš sa, lebo ti už nič nedáva zmysel. Si blázon? Áno... A možno sa iba mýliš. Veď mýliť sa je ľudské. Ale dá sa vôbec nazvať tá troska, ktorou si, človekom?

„Neviem," šepneš do tej čierno-čiernej tmy, ktorá ťa obklopuje, ktorá ťa pohlcuje.

Čo nevieš? O, áno. Ty už nevieš nič. Nepamätáš si ani svoje meno. Tváre priateľov sa z tvojej mysle vytratili. Rovnako ako zdravý rozum. Aj spomienky zmizli v zabudnutí. A napokon.... Nevieš ani to, prečo si tu.

„A ty to vieš?"

Ja viem všetko.

„Ak vieš všetko..."

Áno, viem...

„...kto som ja a kto si ty?"

Ja som ty a ty si ja.

„Nerozumiem..."

Nemusíš. Stačí, keď to vieš. Stačí, že to viem ja. Ja nemôžem byť bez teba a ty neexistuješ bezo mňa.

„Prečo som tu?"

Si tu, lebo... Ale... To už predsa nie je podstatné. Urobila som z teba vraha. Áno, vraha. Mala si to tušiť, keď si v tú noc začala so mnou súperiť. Keď si sa ma pokúsila potlačiť. A preto, že si sa ma pokúsila zničiť, donútila som ťa vraždiť.

„Nie... Ja nie... Nikoho som nezabila... Klameš!" kričíš, hlas sa ti trasie a celým tvojim telom sa šíri ten nepríjemný pocit menom panika. Zarýva sa do každej časti tvojho tela a ty nevieš, netušíš, ako sa brániť.

Áno. Ľudia klamú. Je to ich záľuba. Aj ja klamem. Ale teraz, v tejto chvíli nie.

„Nie som vrah..."

To hovorili mnohí...A mnohí to budú hovoriť.

„Ale..."

Už si zúfalá. V mysli sa ti vynárajú stále nové a nové otázky. Nevieš, či mi ich môžeš položiť. Nerozumieš. Ako to, že viem na čo myslíš? Ako to, že poznám tvoje pocity? Viem a poznám. Lebo ja som ty a ty si ja. Tak pýtaj sa...

„Koho som..."

Koho si zabila? Hm... Nie je potrebné, aby si to vedela. Ale dobre. Poviem ti to. Meno Benji ti nič nehovorí? Jeho si zabila... Oh... Ale prečo tie slzy, zlatko? Neplakala si ani vtedy, tak prečo teraz? Zdá sa, že Benji ti bol blízky. Možno sa s ním ešte stretneš. Možno... Ale čo už po tom, kto ti bol blízky a kto nie. Aj tak ťa všetci opustili. Si sama. Na celom celučičkom svete nie je nik, kto by sa o teba zaujímal, kto by sa o teba staral. Máš len mňa a to je všetko a nič.

„Nie! Prestaň!" plačeš. Zakrývaš si uši, aby si nepočula ten krutý hlas. No nepomáha to.

Prestať? Nie... Ty mi rozkazovať nebudeš. Na to som tu ja.

„Kto si!?"

Ja som ty a ty si ja.

„Nehovor v hádankách!"

Si nervózna? Nahnevaná? Viem. Trápi ťa to, že nevieš, kto som. Ale ty to vieš. Skús sa zamyslieť. Prečo sa s tebou asi rozprávam? Prečo som ti to všetko povedala? No tak.... Nie si až taká hlúpa. Máš srdce a o to sa so mnou nedelíš. A v hĺbke srdca vieš, kto som. Máš tam omnoho viac než len odpovede na otázky. Máš tam ukryté tváre priateľov. Ak otvoríš svoje srdce spomenieš si na nich. Spomenieš si na všetko.

„Ja neviem... Neviem, kto si..."

Nevieš... Nechceš... Nerozumieš... Už prestaň fňukať a snaž sa! Takže kto som?

„Ty si ja a ja som ty..." Šepneš do tmy.

Áno. Ja som ty. Lebo som stále s tebou. Ty si ja. Lebo som do teba vložila svoju dušu.

Netráp sa. Na Benjim nezáleží. Musela som ťa donútiť zabiť ho. Sama by si to neurobila. Mala si ho až príliš rada. On ťa zradil. To on si je na vine. Urobila si správnu vec... Som na teba hrdá..

„Čo bude so mnou?"

To je na tebe. Byť, či nebyť. Vyberáš si sama...

Do tmavej miestnosti cez malé okienko s mrežami preniknú prvé lúče vychádzajúceho slnka. Aspoň trochu osvetlia temnú miestnosť. S obavami pozrieš po malej cele. Srdce ti bije, akoby chcelo vyskočiť z hrude. Pohľadom hľadáš tú krutú osobu, ktorej hlas, ktorej slová ťa privádzali na pokraj šialenstva. Ale v miestnosti si celkom sama. Iba ty a tvoja myseľ...