V tej chvíli by som sa najradšej prepadol pod čiernu zem. Niekde, kde by ma nikto nenašiel. A hlavne nie teraz, v tejto chvíli. Chcel som sa rýchlo vypariť, ale tá osoba si ma všimla. Namierila si to ku mne. Už by bolo nanič keby som ušiel. Tak som tam stál ako ten najväčší úbožiak na svete.
Moja nálada je na bode mrazu.
Už je pri mne. Prehovoril.
,,Ahoj synak," najradšej by som si strelil facku. Alebo by ma mohlo prejsť najbližšie okoloidúce auto. ,,Dlho sme sa nevideli." Nehovor.
,,Hm..." na nič viac som sa nezmohol. Ani to blbé ahoj.
,,Prosím, poď so mnou domov a tam sa porozprávame."
,,Neviem či je to dobrý nápad." Snažil som sa z toho nejako vykrútiť.
,,Nechcem to rozoberať medzi ľuďmi. Bude len dobré, keď so mnou pôjdeš." Mám na výber? Predsa len, nevidel som svoju rodinu pekne dlho. Je pravda, že boli chvíle, keď by som sa najradšej vrátil, ale teraz už nie, lebo sa celkom viem o seba postarať. Ale mám tušenie, že tento rozhovor nedopadne dobre. Najmä pre mňa. Ale keď sa pozriem na otcov vražedný pohľad, najradšej by som sa premenil na plynné skupenstvo a vyparil sa niekde do atmosféry.
,,Tak poď. Potom ťa môžem priviesť naspäť, ak budeš chcieť."
,,No dobre. Poďme." Už to chcem mať za sebou. Nastúpil som do otcovho auta a čakal, kým sa pohne. Celá cesta prebehla v tichu. V približne polovici cesty otec zapol rádio a prerušil to trápne ticho. Púšťali tam tie najväčšie sračky. Najradšej by som to sprosté rádio vyhodil von oknom. Po necelej hodine sme zastavili pred obrovským domom. Samozrejme, že sme vo štvrti bohatých. Vystúpil som a vybral som sa po chodníku. Otvoril som si veľkú čiernu bráničku a kráčal. Pred dverami som počkal otca. Nemám totižto kľúč, stratil som ho niekde na námestí na Silvestra. Odomkol a ja som sa ocitol v predsieni. Neunúval som sa vyzuť, lebo som dúfal, že sa tu nezdržím dlho. Pokračoval som do obývačky. Na stene visela plazma a oproti nej bol kožený gauč, ktorý stál viac ako moja trojmesačná výplata. Pred gaučom bol malý stolík a na ňom ovládače. Na gauči sedela moja mama a pri nej bol Hubert. V rohu miestnosti bol tuli vak a na ňom sedela moja sestra. Keď ma uvidela mama, hneď sa postavila a objala ma. Ja som tam stál bez pohybu. Potom prišiel aj otec. Aká fraška od mojej matky. Vždy sa vedela pekne pretvarovať.
,,Sadni si," povedal mi. Tak som si sadol.
,,Prečo nás nechodíš navštevovať? Veď vieš, že to je aj tvoj dom. Si tu vždy vítaný," povedala mama. Hahaha.
,,Ale ja to tak necítim."
,,Toto je tvoj domov. Bola by som rada keby si prišiel naspäť." Moju odpoveď akoby odignorovala.
,,Po dvoch rokoch, čo bývam sám chceš, aby som sa vrátil? Vieš aké to je absurdné? Keď som si konečne ako tak zvykol!"
,,Kde si bol na Vianoce? Prečo si neprišiel?!" Pravdu povediac, bol som spitý pod obraz Boží a potom som vyspával opicu. Takže toľko k mojim Vianociam. Ďalšie sviatky som prespal. Na Silvestra som sa spil tiež a ,užil'si to s nejakou blondckou. Ale to som zistil až ráno a potom som to ľutoval. Tak, ako vždy. Skoro nikdy neviem, kedy mám prestať. Vždy to dopadne veľkou katastrofou. Až po chvíli som si uvedomil, že som neodpovedal.
,,No... užíval som si to s kamošmi." Ďalšia lož v mojom živote. Počul som, ako si matka odfrkla.
,,Niekedy neverím, že si mojím synom. Vôbec sa nesprávaš tak, ako by si mal. Správaš sa ako nevychovaný chuligán! Nielenže sa tak správaš, ale aj tak vyzeráš. Čo znamenajú tie tetovania?!" Au. Prednáška mojej matky... Pekne sa to zvrtlo. Väčšinu tetovaní som si dal robiť pod vplyvom alkoholu. Čo jej mám sakra povedať? ,No, vieš to som sa poriadne opil a šlo to samo'. Veď by ma vyfackala-
,,Nuž, drahá, s tým my už nič neurobíme," zamiešal sa do rozhovoru otec. Skvelé. Neviem ako to mám chápať.
,,A čo tvoje známky? Vôbec sa nesnažíš. Máš predsa na to. Čo si akože o sebe myslíš?! Taká hanba, taká hanba..." Ja si o sebe myslím, že som cicavec. Ale to jej nepoviem.
,,Vieš, je to môj život. A mňa tá škola nebaví..." ani som nedohovoril a skočila mi do reči.
,,Tvoj život?! Toto sa mi snáď sníva. Ešte stále si môj syn! Budeš ním dovtedy dokým budem žiť. Stále ti budem zasahovať do života. Chápeš?" Čože? Postavil som sa a chystal sa na odchod, ,,ešte sme neskončili."
,,Podľa mňa áno. Nenechám si skákať po hlave. Viem, že si moja mama, ale čo je veľa, to je veľa. Vieš, ja mám aj city a raníš ma. Ani si to poriadne neuvedomuješ," ako som to dopovedal vyšiel som z obývačky a potom z domu. Kráčal som a z dverí sa ozval dievčenský hlas. Asi mojej sestry.
,,Počkaj prosím," vyšiel som z dvora a počkal som ju za bráničkou.
,,Mama to tak nemyslela. Má ťa naozaj rada, len to nedáva najavo."
,,Ako to môžeš vedieť?"
,,Aj ku mne sa tak správa. Už som veľakrát chcela odísť, ale neurobila som to. Z väčšej časti pre to, lebo som nemala kam. No to je vedľajšie." Trochu som si ju obzrel. Naozaj vyrástla. Je krajšia. Omnoho. Oblieka sa viac tmavo a už sa aj maľuje.
,,Poď bývať ku mne," vyhŕkol som. Samého ma to prekvapilo. Nikdy predtým by som to nepovedal. Týmto rozhovorom sa vo mne asi niečo pohlo. Neviem či to je dobré alebo nie.
,,Čože?" povedala prekvapene.
,,Dobre si počula. Tak áno alebo nie?"
,,Tak fajn. Môže to byť zábava." Len aby som to potom neoľutoval. ,,Počkaj ma na zastávke. Je len kúsok odtiaľto."
,,Tak fajn. Len nech ti to dlho netrvá," pohol som sa a išiel hľadať zastávku. Keď som ju našiel, sadol som si a čakal. Vedel som, že tento rozhovor nedopadne dobre. Veď ma nenávidí moja vlastná matka. Čo som komu urobil? Susedia budú mať zas o čom hovoriť. Prečo nemôžeme byť ako normálna rodina? To by som chcel asi veľa. Niekedy už nemám ani prečo žiť. Mám stále rovnaký kolobeh. Ráno vstanem, umyjem sa, oblečiem, obujem a idem do školy. Potom sa vrátim, najem idem do práce a nakoniec idem spať. A takto to je každý jeden deň. Už ma to unavuje. Ale možno sa to zmení, keď sa ku mne nasťahuje sestra.
Čakal som približne dvadsať minút, kým sem prišla. Už som myslel, že niečo rozkopem.
,,To by bola škoda lavičky. Mama ma zdržala. Vraj čo si myslím, že robím. Neodpovedala som." Asi číta moje myšlienky.
,,Nechajme to už tak. Nechcem sa už o tom v najbližšej dobe rozprávať."
,,Dobre teda. Tak počkajme na autobus. Za chvíľu by mal prísť."
A naozaj prišiel. Však prečo by nemal. Nastúpili sme a viezli sa do časti mesta kde bývam ja. Teraz už aj Isabelle. Po nekonečne dlhej ceste sme konečne vystúpili. Dostali sme sa k paneláku, kde bývam. Vošiel som s Isabelle v pätách. Nedá sa nám zamknúť ani vchod. A kráčali sme ešte aj v tme. Potom som nejako odomkol dvere a vošiel dnu.
,,Fuj máš tu bordel."
»»»»»»»»»»»»»»»»»»»»»
Hello, it's me
Okay :D asi si hovoríte, Konečne nová kapitola alebo ach ďalšia kapitola :DDD
No dozvedeli ste sa kto to bol :D prekvapení? Vzniklo to všetko spontánne :D sama neviem kde som na to prišla :D no ok, nejdem sa vykecávať :D
Chcela som dať novú kapču na Vianoce ale necítila som sa najlepšie. Pod stromček som dostala chorobu :D čo ste dostali vy?
By the way, Šťastný nový rok :D nikto nevie či dovtedy dám novú kapitolu, všakže :D
Tak zatiaľ sa majte :*
YOU ARE READING
Nemusia všetkému rozumieť
Teen Fiction|POZASTAVENÉ| |ÚPRAVA| ,,Som tak šťastný, ako len nešťastný človek môže byť." Denis sa ocitol v zložitej situácii. Jeho milovaná priateľka je mŕtva. Rozhodol sa izolovať od rodiny a presťahoval sa do otcovho starého bytu. Jeho dni sú úplne identick...
