Dvanásť Mesiacov a Jeden Deň Naviac

13.

„Po tom dni sa všetko otočilo hore nohami." Vravela som pohľadom zapichnutým pred sebou. Casper sa venoval riadeniu vozidla. „Mason ma v ten večer stretol a zobral ma odtiaľ preč."

„Preč? Kde preč?" vyzvedal.

„Odišli sme preč z nemocnice. Zobral ma k nemu domov."

„K ním domov? Do Zacharyho rezidencie?"

„Hej, presne tam." Prikývla som. „No ráno ma jeho otec vyhodil. Mason sa so svojím otcom veľmi pohádal. Napokon sme spolu odišli z mesta."

Casper bol ticho niekoľko sekúnd, no mne to pripadalo ako večnosť. Pozrela som na neho.

„Bolo medzi vami predtým niečo?"

„Absolútne nič." Jednoznačne som prehovorila. „Snažil sa mi len pomôcť."

„Mali ste sa obaja v zuboch." Konštatoval. „Prečo by to potom robil?"

„Možno mal na rozdiel od teba svedomie, drahý Casper."

„Úder pod pás, Sighnová. Vrúcna vďaka, že ma máš za takého chumaja."

„V skutočnosti si ešte väčší chumaj než som si kedy myslela, vieš?"

Potom na mňa letmo pozrel a pery skrivil do úškrnu. „Hej, viem."

Nechápala som to. Mala som to chápať? Ak sa na to pozriem z inej perspektívy, nikto zdravo premýšľajúci by tomu nemohol chápať.

Keď som sa znovu pozrela na Caspera, na osobu, ktorá pre mňa predstavovala lásku a záhubu zároveň, spytovala som sa samej seba, čo dofrasa robím v tom aute? Namiesto toho, aby som ho prinútila zastaviť vozidlo, som zostala mlčky sedieť.

Už nemusím. Už nemusím robiť nič.

Ďalšia vec, ktorú budem musieť vo svojom živote urobiť bude len umrieť.

„Rozmýšľala si niekedy, že by si to skúsila znova?"

„Čo skúsila?" nechápala som. Casper s otravným povzdychnutím hodil smerovku doprava a zabočil na parkovisko.

„Výskum."

„Ani zďaleka." Pokrútila som hlavou tak rýchlo, až som sa samej sebe začala diviť, že mi nerobilo žiaden problém odpovedať na takúto otázku. „Popravde, bála som sa na to čo i len pomyslieť. Casper, skončila som na psychiatrii."

„Príliš si dramatizovala."

„Všetci sa mi otočili chrbtom, prepána!" rozhodila som rukami a zvýšila hlas. „Všetci! Bola som na liekoch a nevedela som si pomôcť. Zničilo sa všetko, na čom bol môj život postavený!"

„Všetko?" zastavil auto a vypol motor, no svoj bezpečnostný pás nechal nedotknutý. Otočila som na neho hlavu a chvíľu som mu dívala do očí predtým, ako som sa rozhodla odpovedať.

„Stratila som teba, prácu, priateľov a všetkých, ktorí boli v tej nemocnici mojou oporou."

„No mala si predsa jeho. Pána veľkorysého!" zachechtal. Nechcela som veriť vlastným ušiam ... alebo možno som len vnútorne verila, že takéto slová by nedokázali vyjsť z jeho úst.

„Mohol si sa na pána veľkorysého zahrať ty a dopadlo by to úplne inak." Zapárala som. A jednoznačne som mala pravdu.

Na moje posledné slová mi už neodpovedal. Odopol si bezpečnostný pás a nechal ma v aute sedieť samú. Povzdychla som si a vystúpila za ním.