Ako správne zlomiť srdce I.

67. Viktor - Uži si na rozlúčku, možno sa tvoje svedomie neozve

Vložil som si telefón do vrecka a alkohol, ktorého časť mi ešte stále kolovala v krvi ma prinútil usmievať sa ako idiot. Prehrával som si v hlave jej slová. Povedala, že stojí vonku iba v uteráku. Mal som čo robiť, aby som sa za ňou nerozbehol, ale ešte stále som nestrácal svoju mužskú hrdosť. Nakoniec, dobehne sama. Upokojoval som sa tým, že za mnou príde a to môjmu mužskému egu dodávalo pocit, že sa nemusím snažiť a vždy sa ku mne vráti. Myšlienky, že čoskoro ju aj tak budem musieť opustiť zatláčal do úzadia alkohol s chladným vetrom.

Mykol som ramenami a podľa jej ľahkých príkazov som zamieril do domu. Pôvodne som chcel úplne odignorovať jej snahu dostať ma tam. Chcel som zostať vonku a čakať kým sa objaví. Chcel som ju vyľakať spoza rohu alebo spraviť nejakú bláznovinu, avšak vzdal som sa vetru. 

Vraví sa, že opití ľudia necítia chlad. Buď som sa vymykal všeobecne platným faktom alebo som nebol opitý, pretože chladný vietor mi veľmi po vôli nebol. Už som chápal, prečo chcela Alex tak rýchlo zistiť, kde som. Aby už mohla ísť dnu do tepla. A aj ja som sa ponáhľal dnu do tepla. Do dusna a tepla, aby som bol presný. Dnu do tepla a dusna, ktorých zdrojom boli desiatky skákajúcich tiel v Paťovom dome.

,,Bavíš sa?" pristúpil ku mne hostiteľ hneď ako som ušiel pred chladom. Zatvoril som za sebou dvere a s Paťom po boku som prišiel do kuchyne, aby som si napustil vodu do pohára.

,,Ale áno," odvetil som. Nevedel som sa dočkať, kedy pribehne Alex. To robilo z dnešného večera sklamania, večer prekvapenia. Už som ani nedúfal, že sa mi ozve, keď som odchádzal z intráku. Jej výhovorke som veril len tak napoly, ale už nebolo treba ju riešiť. Predstavoval som si Alex, ako beží po uliciach, aby sa dostala k Paťovmu domu čo najrýchlejšie.

,,Škoda, že Alex neprišla, bola by zábava," nadhodil pochvíli, keď som položil prázdny pohár na kuchynskú dosku.

,,Príde," povedal som. Na tvári sa mi pohrával víťazoslávny úsmev. Už sa roznieslo, že som prišiel sám a nikto nepredpokladal Alexinu prítomnosť. Mal som tromf, o ktorom nikto nevedel. Malé prekvapenie pre všetkých. Alex.

,,Čože?" zakričal cez hlasnú hudbu. Buď ma dobre nepočul alebo neveril vlastným ušiam. Predpokladal som pravdivosť druhej možnosti.

,,Alex dorazí čoskoro," zopakoval som mu v inom znení. Pochopil.

,,Ahaa. Tak to potom odoženiem Vanesu," zasmial sa. Rozhliadol sa po okolí. KOntroloval, či mu niekto z patrie neničí dom, v ktorom býva s rodičmi.

Nerozumel som tak celkom tomu, čo povedal. Len som sa zasmial a naoko som súhlasil. So smiechom odišiel a mne docvaklo, čo to povedal, až keď ku mne pristúpila Vanesa a bez hanby sa po mne začala sápať. Rukami mi pristála na hrudi a stavala sa na špičky, aby mi dočiahla na krk.

,,Vanesa?" zvrčal som po nej a chytil som jej zápästia. Spustila sa na celé chodidlá a hodila na mňa urazený a namrzený pohľad.

,,Čo?" zatiahla smutne a hravo. 

,,Mala by si odpáliť!" zavrčal hlas vedľa nás.

,,A ty si kto, ž-" otočila sa Vanesa a stíchla len čo uvidela môjho tigra. Usmial som sa. Pustil som Vanesu a otočil som sa jej chrbtom. Prišiel som ku Alex. Jej výraz ukrýval nepísanú otázku a jej nadvihnuté obočie čakalo vysvetlenie. Nebolo čo vysvetľovať, videla, že som Vanese nič nedovolil. Tak som jej dal niečo, po čom určite túžila ešte viac.

Postavil som pred ňu, ruky som jej položil na krk a pobozkal som  jej chladné pery. Nikdy by som nepovedal, že bozk môže byť osviežujúci. Tento bol. Alex prišla zo zimy do horúčavy. Mne bolo príšerné teplo a ona bola ako ľad s vyštípanými lícami od vetra.