I can't go out [SK]

20. kapitola

Tak dnes nastal ten deň. Deň kedy začína moja polročná izolácia. S kamarátmi som sa rozlúčila už včera. Dali sme stretko v jednej pizzerii a ja som ich poinformovala o mojej alergii a samozrejme som nezabudla prízvukovať, nech to nerozkecávajú, inak ich zoznámim so školníkovou lopatou.

,,Dúfam, že ma budeš navštevovať!" Trochu som pohrozila Jakeovi.

,,To je samozrejmosť! Veď, čo by som ja pre teba neurobil?!" Posledný krát ma objal. Pery mi priložil na čelo a tak sme chvíľu zotrvali. ,,No vieeš.. asi mi budeš chýbať." Neohrabane si prešiel rukou po zátylku a sklopil zrak.

,,Ver tomu, že aj ty mne," usmiala som sa a vkročila do domu.

》》》》》

Ležala som na posteli vyrobenej zo špeciálneho materiálu v mojej novej podkrovnej izbe. Nudila som sa. Očami som behala po všetkých vysterilozovaných kútoch bez jediného pavúka. Všetko mi pripadalo príliš umelé na to, aby to mohla byť skutočnosť. Avšak bola, a ja som s tým nemohla urobiť absolútne nič. Jediná vec, ktorá má spájala so svetom vonku bol mobil. Aspoň to má udržiavalo v kontakte s Jakeom a s pár ďalšími najbližšími kamarátmi. Párkrát som si dokonca písala aj s Tobiasom. Teraz už môžem oficiálne priznať, že som závislá. Len nech sa to nedozvie moja mama, lebo mi vezme aj ten mobil a mojou jedinou činnosťou bude čítanie už niekoľkokrát prečítaných kníh. Dúfam, že čoskoro sa moj stav zlepší a ja budem mať povolené aj návštevy.

Postavila som sa z postele a prechádzala sa po izbe. Postavila som sa k oknu a sledovala ulicu. Bola prázdna. Všetci šli do práce, do školy, na nákupy...  Jednoducho každý mal nejakú činnosť len môj život akosi stagnoval v tejto izbe. Tak a depresie sú na svete. Čiže ďalšie tabletky naviac.
Teraz som svoj zrak upriamila na obrovské zrkadlo na druhej strane izby. Ten pohľad sa mi nepáčil. Túžila som to napraviť. Použiť aspoň trochu maskary a upriamiť tak na svoje bledé oči. Prejsť si po tvári bronzerom na zvýraznenie lícnych kostí. No namiesto toho som len hľadela na svoj nevýrazný vyblednutý odraz a útle telo stracajúce sa pod dlhým bavlneným svetrom. Ľutovala som deň, kedy som si priala mať takúto postavu. Trčiace kľúčne kosti a stavce na chrbtici sa mi už nezdali také atraktívne ohurujúce impresívne. Nikdy som si nemyslela, že to poviem, ale vzhľad je tá posledná vec, ktorú  odteraz v živote budem považovať za podstatnú. Na znak toho som sa poslednýkrát pozrela na svoj úbohý odraz a presunula som dvere od skrine pred zrkadlo. Kiežby som hneď teraz o tomto mohla povedať Jakeovi. Som si istá, že by bol na mňa hrdý, no písať mu to nechcem. Aj tak ho otravujem písaním so mnou každý deň a bránim mu tak v jeho vlastnom živote. Rozhodla som sa prestať s tým. Veď, čo ak si našiel priateľku a ja im kazím spoločné chvíle tým, že si kradnem Jakea pre seba len preto, aby som sa necítila osamelo? Ten chlapec si toho pri mne zažil už naozaj dosť.

Celé dni som strávila zavretá v izbe a jediný človek, s ktorým som prichádzala do kontaktu bola moja mama. Jakeovi som doteraz nenapísala a musím priznať, stálo ma to veľa úsilia.
Sedela som na parapete, počúvala smutné piesne a túžobne hľadela von oknom. Ak by som chcela, pokojne by som mohla vyliezť cez okno a rebríkom zísť až na zem. Zopárkrát som to už skúšala, no vždy má potom zastavila myšlienka na to, čo sa stalo naposledy, keď som porušila pravidlá. Bolo to... no, nepríjemné. Cítila som sa neuveriteľne osamelo. Potrebovala som niekoho vidieť. Verte-neverte, ako prvý mi napadol Jake. Už som pomaly vytáčala jeho číslo, keď mi na obrazovke zasvietil prichádzajúci hovor. Tobiasovo číslo. S potešením som to zodvihla. S mobilu sa ozvala veta: ,,Som pred tvojím domom.'' A hneď na to zložil. V momente som roztvorila okno a overila si to. Naozaj to bol on. Tobias Ackard žijúci ďaleko v Londýne.

,,Neverím!'' zvýskla som odrazu plná života.

,,Ideš von alebo mám vyliezť k tebe?''

,,Niee! Som kompletne odmaľovaná!'' Vydesene som si zakryla tvár. Tobias sa na tom iba smial.

,,Neprišiel som obdivovať tvoju tvár, ale iba sa porozprávať.''

,,Ale aj tak. Ja sa hanbím!'' Naďalej som mu protirečila.

,,Mne je to jedno len už poď von.''

,,Mmm'' znervóznela som. Za žiadnu cenu sa nesmie dozvedieť o alergii. ,,Tak trochu mám domáce väzenie, takže asi budeš musieť vyliezť hore rebríkom,'' zaklamala som. ,,Teda ak sa nebojíš výšok.''

,,Ts ts,'' odfrkol si. ,,Ja a báť sa niečoho?!'' Hrdinsky sa rozbehol a onedlho už sedel na mojej posteli rozhliadajúc sa po izbe. ,,Máš to tu nejaké fádne. Na teba by som neti/ypoval...'' skonštatoval.

,,Prerábame a na moju izbu ešte nedošlo.'' Opäť som zaklamala.

Tobias sedel, alebo skôr rozvaľoval sa, v mojej izbe až do večera. Tesne pred tým než sa vrátila mama z práce. Ale cesta od nášho domu mu trvala naozaj dlho. Za každým krokom sa totiž otočil späť k môjmu oknu a čosi zakričal, až kým som po ňom nehodila plyšáka, aby už vypadol. Keď kompletne odišiel s úsmevom na tvári som sa hodila na posteľ. Po chvíli zízania do stropu ma ale prepadol akýsi pocit šťastia a ja som ako bláznivá pobehovala skrz všetky miestnosti v dome, až kým som nenatrafila na drobné autíčko v strede obývačky. Cítila som, ako mi odrazu mizla pevná pôda pod nohami a ja som tvrdo dopadla na zadok. Otrasene som zostala sedieť na zemi. Ale iba na úplnú milisekundu, kým ma opäť neprepadla tá gigantická radosť a energia. Vôbec má nezaujímalo, že som opustila svoju izbu.

😜😜😜