the great interview // calum hood

Chapter 42

» „Ale zajtra tu už nebudeš." «    

Posledný deň. 

Ostával nám posledný deň, predtým, ako odíde a nechá ma samotnú.

Cítila som, že mi každou sekundou pukalo srdce čoraz viac a do oči sa mi stále tlačili tie hlúpe slzy. Hlasno som posmrkovala a vdychovala som vôňu Calumovho svetra, ktorý mi bol príliš veľký a topila som sa v ňom. Ale aspoň to bolo niečo, čo mi ho stále pripomínalo a mala som pocit, že ma stále držal v náručí.

„Hej," vytrhol ma z myšlienok Calum, keď ku mne podišiel a pobozkal ma na líce. „Ideme?" spýtal sa ma jemne a natiahol ku mne ruku.

„Poďme," prikývla som a so slabým úsmevom som ho chytila za ponúkanú ruku, prepletúc nám prsty.

Rýchlo sme sa rozlúčili s ostatnými a vyšli sme zadnými dverami von zo skúšobnej miestnosti. Bol už večer a posledné slnečné lúče maľovali oblohu na červeno. Mohol to byť taký krásny večer, keby moje vnútro tak silno neplakalo.

„Mali by sme si kúpiť nejaké jedlo," vyhlásil Calum pokojne, keď sme nasadli do auta. „Veď včera si v chladničke nič nemala," dodal a ja som jemne prevrátila očami.

„Fajn teda," prikývla som rýchlo. „Môžeme sa zastaviť v nejakom obchode," odpovedala som mu.

Calum prikývol a natiahol sa, aby pustil rádio. Okamžite sa auto naplnilo príliš hlasnou popovou hudbou a ja som sa usmiala, keď som videla, ako si začal potichu pohmkávať s hudbou. Vedela som, že keby som ho na to upozornila, asi by mi povedal, že tú hudbu ani len nepoznal a určite sa mu nepáčila.

Zasmiala som a Calum sa na mňa zvedavo pozrel, ale ja som iba pokrútila hlavou a venovala som mu úsmev.

Odmietala som byť smutná. Síce sme sa dohodli, že keď odíde na turné, všetko medzi nami skončí, ale to neznamenalo, že dovtedy spolu nebudeme šťastní. Pravdou však bolo, že som bola tak neskutočne smutná, až som mala pocit, že každú chvíľu vybuchnem do zúfalého plaču, ktorý už nepôjde zastaviť.

Pomaly sme vystúpili z auta, Calum si nasadil na oči tmavé okuliare a na hlavu si dal kapucňu, aby ho nikto nemohol spoznať. Takto sme ruka v ruke vošli do supermarketu, kde sme si potrebovali kúpiť nejaké jedlo na večeru.

„Čo by sme mali kúpiť?" spýtala som sa ho, poklopávajúc si ukazovákom po brade, rozmýšľajúc.

Calum sa na mňa pozrel a potom pokrčil plecami. „Na čo máš chuť, Livie?"

„Pizza," vyhlásila som a Calum sa okamžite roztomilo rozosmial, zakláňajúc hlavu.

„To som si mohol myslieť."