Zmena mi otvorila oči √

27.kapitola

ADAM

Zvoní mi budík. Rýchlo ho vypnem aby som nezobudil Anet. Pozriem na hodinky. 5:30. Takže všetko v pohode stíham. Dnes idem na prvý hokejový tréning. Opatrne odídem z izby a namierim si to rovno so kuchyne. Som strašne hladný. Natriem si chleba nejakou bio- nátierku a zeleninu. Keď som sa najedol, pobalil som si veci a prezliekol som sa. Chcel som už vyraziť keď som si na niečo spomenul. Skôr na niekoho. Nebol som si istý, či som o dnešnom tréningu Anete hovoril alebo nie. Radšej som jej nechal odkaz na chladničke. Dúfam, že si ho všimne. Zabuchol som za sebou dvere a pre istotu aj zamkol. Nechcel som predsa aby nás niekto vykradol, kým bude Aneta spať.

ANETA

Zobudím sa do krásneho dňa. Pomaly sa ponaťahujem a posadím sa. Adam už vedľa mňa nie je, takže asi chystá raňajky alebo niečo majstruje. Presuniem sa do kúpeľne kde vykonám svoju rannú rutinu. Sprcha, krémovanie, umytie zubov a líčenie. Dnes som sa nalíčila naozaj prirodzene, takže som nič moc nepoužila. Moja ďalšia cesta viedla znova do izby kde som z kufra vybrala pohodlné sivé tepláky, čierne tričko a prehodila som si červenú mikinu. Uvedomila som si, že som sa vlastne ešte celkom nevybalila. Pustila som sa hneď do toho. Skriňu som mala veľkú takže sa mi tam všetko pekne vošlo. Zaškvŕkalo mi v bruchu. Zbehla som dole s úsmevom a pripravená sa hodiť Adamovi do náruče. Dole bolo hrobové ticho. Nezdalo sa mi to. V obývačke nik. Prebehla som pohľadom aj kuchyňu ale ani v nej nikto nebol. Začínala ma chytať panika. Čo ak sa m niečo stalo? Čo ak ho niekto uniesol alebo ešte niečo horšie? Zadnými dverami som vybehla na záhradu, ale ani tam som nikoho nevidela. Zobrala som si suchý rožok z poličky a utekala hore pre mobil. Musím mu zavolať! Vytočila som jeho číslo. Vedela som, že mu nič nepoviem ale aj tak som chcela počuť aspoň jeho hlas. Nezdvihol. Zišla som dole do obývačky a čakala. Možno šiel len na nákup alebo niečo také. Strašne sa o neho bojím.

ADAM

Tréning sa nám pretiahol až do obeda. Úplne som vypol a znova som si pripomenul prečo tento šport milujem. Som v ňom úplne uvoľnený a sám sebou. Ten pocit mať korčule opäť bol na nezapletenie.

„Vždy po tréningu ideme všetci na pizzu tuto oproti. Ideš s nami," oznámil mi kapitán družstva James. Sú tu úplne super chalani. Hneď som si s nimi sadol a našiel spoločnú reč. Spomenul som si na Anet. Čo môže robiť sama doma? Nemal by som ísť za ňou? Našla si vôbec odkaz ? Chcel som jej zavolať ale vybil sa mi mobil. Ach...

Išiel som nakoniec s chalanmi do reštiky na pizzu. Bola naozaj úžasná. Je pol 3 a už naozaj by som mal ísť. Zo všetkými sa rozlúčim typickým pozdravom

„Čau bracho," zakričal za mnou ešte James. Zakýval som im a utekal domov.

ANETA

Je 14:45 a on stále nie je doma. Celá sa trasiem od strachu o neho. Celý deň som ani nejedla a vypila som možno jeden pohár vody. Stále stojím alebo sedím na chodbe a čakám kým sa otvoria vchodové dvere. Už strácam nádej. Pôjdem na políciu nahlásiť, že je nezvestný. Ja to už nezvládam. Zrazu sa otvoria dvere a v nich stojí vysmiaty Tomáš. Rozutekám sa a skočím mu do náručia. Všetko zo mňa opadne. Všetok strach, zlosť, smútok... Proste všetko. Rozplačem sa od šťastia. On ma len hladí po chrbte a tuho rozmýšľa.

„Ty si si nenašla odkaz, že?" opýta sa ma. Aký odkaz do pekla? Vedie ma do kuchyne a na chladičke je nalepený lístok. Dopekla! Prečo som sa naň nepozrela? Záporne som pokrútila hlavou.

„Asi si sa o mňa veľmi bála, že?" znova mi položí otázku. Zoberiem neďaleké pero a na druhú stranu odkazu napíšem:

ANI NEVIEŠ AKO VEĽMI SOM SA BÁLA. CHCELA SOM ÍSŤ NA POLÍCIU! UŽ MI TO NIKDY NESPRAV!

„Neboj sa, už ti to nikdy nespravím. Sľubujem," sľúbil mi. Viem že mu môžem veriť. Znova som zobrala do ruky pero a písala:

ĽÚBIM ŤA!

„Aj ja ťa ľúbim, krpec," povedal s úsmevom a naše pery spojil v jedny.