the great interview // calum hood

Epilogue

» A ty sa posunieš ďalej a zamiluješ sa do inej mysle, do inej duše a ja budem stále tu. Čakať. «   

Prešli presne dva týždne.

Nevedela som povedať, či sa niečo zmenilo, alebo nie. Na začiatku som bezhlavo plakala. Stále. Zaspávala som z vyčerpania – duševného i fyzického – a bolelo ma celé telo, od zúfalých vzlykov, ktoré mi otriasali celým telom. Ale potom som už nemala silu ani na slzy a tak som upadla do hlbokej apatie a stavu, keď som začala odmietať, že Calum naozaj odišiel a už som sa viac nemohla zobúdzať vedľa neho.

Hruď mi však stále zvierala rovnaká tupá bolesť, ktorá mi vystreľovala do celého tela a nedala mi dýchať. Nič som nerobila; väčšinu času som iba ticho hľadela do stropu vo svojej izbe a myseľ mi zahmlievali temné myšlienky. Nikdy som sa necítila viac sama a až zúfalo som túžila, aby ma niekto prebudil z tohto sna, ktorý ma tak veľmi mátal.

Ale nič také sa nestalo. A ja som zistila, že to nebol sen, ale krutá realita.

„Liv, otvor mi dvere!" počula som kričať Laylu. Každý deň chodila ku mne a prosila ma, aby som jej otvorila dvere a vpustila ju dnu. Ale bolo to viac, ako len prosba o otvorenie dverí. Chcela, aby som ju znova vpustila i do svojho života. Aby som v sebe nedusila všetky tie pocity, ktoré ma doslova ničili a trhali, ale aby som sa s tým niekomu zdôverila.

„Olivia!"

Ignorovala som ju.

Sedela som na pohovke vo svojej obývačke a tupo hľadela pred seba, keď na mňa kričala spoza zatvorených dvier, ale nemala som silu a chuť vstať a otvoriť tie prekliate dvere.

Niektoré dvere proste mali ostať zatvorené.

„Olivia!"

Neodpovedala som a stále som sedela potichu, obrátila som zrak na mesto za oknom. Všetci sa niekam náhlili, kabáty a kožené bundy mali tesne pritisnuté k telu, lebo aj keď sa blížil začiatok marca, vonku bolo stále zima. Videla som, ako sa pomaly prebúdzali stromy za oknom, púčiky začínali rozkvitať a tráva bola znova zelená.

Všetko sa prebúdzalo k životu po dlhej zime. Všetci zabudli na to, čo sa pokazilo v minulom roku a znova začínali.

Bolo to také paradoxné, lebo ja som mala pocit, že som umierala. Zvnútra som chradla každým momentom, čo som ho nemala vedľa seba a nemohla som cítiť jeho ruky okolo môjho tela.

Zhlboka som sa nadýchla, ignorujúc neustále klopanie na dvere a pomaly som prešla do spálne. Zavrela som za sebou dvere a už som viac nemohla nič počuť. Ľahla som si do postele, ktorá sa mi zdala byť odrazu príliš veľká. Bolo mi zima, ale perinu som si nezobrala, lebo zima mi aspoň pripomínala, že som ešte stále bola nažive a dýchala, aj keď som to mala pocit, že sa nachádzam niekde medzi životom a smrťou.