Irresistible - Dokonalí

Kapitola tridsaťsedem - Vzťahy

Una's P.O.V.

„Musíme sa poponáhľať," prešla za mňa a začala ma oslobodzovať. Pár krát potiahla za laná okolo mňa, no zdali sa byť príliš tuho stiahnuté. „Neviem ako..." nedokončila vetu, pretože ju predbehla pohybujúca kľučka.

Prestala som dýchať a aj ona. Sledovali sme, ako sa pohla až na doraz a späť nahor. Nikdy sa však neotvorili dvere.

„Prišli vás skontrolovať," zašepkala. „Predstierajte, že ste stále mimo," povedala a prešla do rohu miestnosti. Chcela som na ňu zakričať, nech odtiaľto zmizne skôr ako na to niekto príde. Natiahla ruku, že zhasne, no prudko sa rozrazili dvere a takmer jej zlomili ruku.

Rýchlo si ju pritiahla k sebe, akoby sa popálila a schúlila sa do klbka. Medzi ňou a vojakom s kuklou a samopalom v ruke boli iba zvukotesné dvere. Srdce mi bilo ako o život. Oči som mala doširoka roztvorené. Vystrašene som nimi kmitala od neho k nej. Bol mi otočený chrbtom a rozprával na niekoho cudzím jazykom. Zasmial sa a mne prešiel po chrbte mráz.

Emma na mňa vystrašene pozerala a zúrivo krútila hlavou. Snažila sa mi očami niečo naznačiť, no nevedela som čo. Spanikárila som a pozerala na ňu akoby bola moja jediná záchrana... Vlastne aj bola. Zdvihla obe ruky k hlave a dala si ich pod hlavu.

Jasné. ­Predstieraj, že spíš, povedala som si a zavrela oči a nechala klesnúť hlavu. Počula som ako sa dvere otvorili až na doraz a buchli o stenu. Snažila som sa ustáliť dýchanie, no aj tak bolo neskutočne rýchle a hlasné. Rovnako ako tlkot môjho srdca. Tak veľmi som sa bála, že ho ten vojak počul. Nevedela som, či ma videl s otvorenými očami, alebo bol ešte stále otočený.

Bože, prosím, nenechaj ich odhaliť nás. Prosím. Prosím. Viem, že som bola rozhodnutá umrieť a už som sa aj psychicky pripravovala, ale nenechaj ma umrieť. Som príliš mladá, prosím. A nech neodhalia Emmu, prosím ťa. Snažila sa mi iba pomôcť.

Zaťala som zuby, aby mi neunikol vzlyk. Prerývane som dýchala a vedela som, že sme krôčik od prezradenia. Žalúdok som mala prevrátený a každý sval napätý.

„Ešte stále spí ako dieťa," zasmial sa niekto a mnou takmer šklblo, keď sa ozval muž asi meter odo mňa. Nech nevidí Emmu. Nech ma nepočuje plytko dýchať. „Aha," jemne ma popľaskal po líci a ja som nereagovala. Zahryzla som si do jazyka, aby som nezakňučala, líce ma ešte stále bolelo z Paulovho útoku. „Tá suka plače ešte aj zo spánku," smial sa a počula som, ako zavŕzgali jeho topánky. Plakala som?

Ucítila som jeho palec na mojej brade. „Dúfam, že nás šéf nechá sa s ňou na chvíľu pohrať, predtým ako ju zabijeme," hurónsky sa zasmial a nechal mi klesnúť hlavu. Znova mu zavŕzgali topánky a počula som ako prechádzali až k dverám. „Počkať," zastal. Neozval sa nikto. Ticho. „Nebolo zasvietené?" spýtal sa.

Zadržala som dych. Bože, len to nie, prosím, plakala som vo vnútri a stavila by som sa, že mi aj v skutočnosti skĺzlo pár sĺz. Držala som vzlyky vnútri, až pokiaľ nebudú za dverami, až potom, povedala som si.

„Asi Diego nezhasol," počula som nový hlas. Áno, presne tak. Choďte preč, modlila som sa.

Nastalo ešte chvíľkové ticho a potom som počula vypínač a zhasnutie. „Máš pravdu. Prisahám, že ten idiot nemá ani jedinú fungujú-" Slová zanikli so zatvorením dverí. Nadýchla som sa a prudko zdvihla hlavu. Počítala som sekundy. O šesť sekúnd sa Emma pohla a zasvietila svetlo. Ukázali sa mi jej uslzené oči.

„Bála som sa, že nás prichytili," zašepkala. Už aj ona musela vedieť, že miestnosť bola zvukotesná, no tak ako ja aj ona sa bála prehovoriť hlasno. Pripadala som si ako s mojou bývalou najlepšou kamarátkou zo strednej. Večne sme si šepkávali na hodinách vzadu v triede a potichu sa smiali. Zakaždým, keď sa obzrel učiteľ, kto to tam vzadu čvirikal sme stíchli a tvárili sa, že sme si písali poznámky. Večný okruh.