Milujem Ťa ty trdlo Patrikovými očami

Ach, zas tá škola!

Prajem príjemné čítanie ☺

Celou izbou sa ozvalo zvuk toho otravného budíka. Skorej ako stihol pobudiť celý dom, vypol som ho. Otrávene som zliezol z postele a prezliekol sa. Rýchlo som nahádzal do tašky učebnice potrebné na dnes, a zišiel dole. Na moje prekvapenie tam už všetci boli. Rodičia pili kávu a Tomáš s Maťou raňajkovali. Niečo tu nesedí. Vždy keď ráno vstanem, nikto tu nie je.

Je dnes vlastne pondelok? Napadlo ma ako prvé. Je, veď včera bola súťaž, a tá bola v nedeľu.

Koľko je hodín? Napadlo ma ako druhé. Pozrel som na hodiny, ktoré viseli nad fotkami. 7:26. Už viem, čo mi tu nehrá. Je dosť neskoro. Už som mal kráčať do školy.

Rýchlo som zobral z linky pripravenú desiatu a pitie. Bez pozdravu som vybehol z kuchyne, obul sa a vyšiel do mrazivého rána. Trochu som pridal do kroku, pretože som netúžil meškať hneď prvý deň po prázdninách. To by zas bolo. Stará Liesková by ma zabila. Nemá ma moc v láske a to by jej dalo dôvod vyskúšať ma.

„Čauko." Pozdravil ma Oliver, ktorý sedel na stoličke.

„Ahoj." Tašku som hodil na zem, a vybral z nej chémiu. Kto to videl? Dať v pondelok prvú hodinu chémiu? Iba naša mierne hlúpa riaditeľka.

„No čo, ako nos po včerajšku?"

Nervózne som listoval v zošite, zo zámerom nasať nejaké informácie o nejakých hlúpostiach. O tom, čo som mal v zošite som nemal ani páru. Ak ma vyvolá, tak som v kýbli.

„Haló! Spytoval som sa ťa niečo." Netrpezlivo do mňa štuchol Oliver. Ani sa mu nečudujem. Veď som úplne odignoroval jeho otázku.

„Hej je to v pohode."

„Ty si sa fakt až tak buchol do tej Bii, že ma ani nevnímaš? Alebo sa to naozaj učíš?"

„Učím sa to, lebo som sa do toho ani nepozrel. A ak ma Liesková vyskúša, tak som v keli. Nemám ani páru o týchto hlúpostiach."

„Čo robíš poobede?"

„Zbehnem domov na obed, okolo tretej na zimák, potom do posilky a večer strávim nad knihami. Inak to nevidím."

„Typický Paťo. Keď nemá tréning, ide na zimák. Keď má tréning, tak tam ide zas. Ach jaj. A kamaráti čo? A kolená?"

„Veď som s tebou bol. A kolená zatiaľ nebolia. Môžem sa na to vykašľať. Pokiaľ mi to sprosté koleno nevyskočí, mama aj tak so mnou nikam nepôjde. A ani o to moc nestojím, pretože by mi zakázali hrať hokej."

„No tak by si si dal chvíľku pauzu, kým by sa to nedalo do kopy."

„Toto sa už do kopy nedá."

„Možno by sa to teraz dalo. Potom budeš plakať, že nemôžeš hrať hokej. Potom už bude neskoro."

Týmto naša debata hasla, pretože zazvonilo. Aj keby nezazvoní, tak je koniec. V tomto všetkom mal Oliver pravdu. Ak sa mi raz niečo stane, hokeju budem musieť dať zbohom. A to práve nechcem. Predstava, že mi zo berú niečo, čomu sa venujem takmer celý život ma desí. Nechcem opustiť chalanov, trénera a hlavne nechcem zavesiť korčule na klinec. Hrozná predstava.

„Lipták!" Vytrhla ma z myšlienok Liesková. Toto nezvie veľmi dobre.

„Prosím?"

„Okamžite k tabuli! Nebudeš mi tu len tak sedieť a pozerať sa po vtákoch." Triedou sa ozval rehot.

Postavil som sa z miesta a išiel ku tabuli. Vzal som si zo sebou aj zošit, lebo som vedel, že ma ide skúšať. Toto bude za päť.

„Zopakuj mi nové učivo. A aby ti to bolo jasné, tak odpovedáš."