One More Time

8.

Dobrých pätnásť minút som čakala čo Dean urobí. Mysľou mi behalo milión obrazov ako by to asi tak mohlo dopadnúť. Prišlo mi úplne hlúpe myslieť si, že by sa Dean pohol a poslúchol Ruth. Radšej by bol mŕtvy ako počúvať ju a prísť o ďalšieho brata. No ten sa otočil, pustil mi ruku a pohol sa k autu. Stále neviem čo si mám o tom myslieť, nepovedala som však ani slovo. Musí mať na to nejaký dôvod.

Možno to iba hrá a pri najbližšej možnej šanci, strhne volant a pokúsi sa o útek číslo dva.

Netuším koľko času prešlo, odkedy sa nám Ruth vyhrážala a skoro nás zabila, môžem však s istotou povedať, stále sa z toho trasiem. Mala by som byť na to už zvyknutá, no čím častejšie túto vec prežívam, tým viac sa jej bojím.

Hodím očkom na Deana za volantom. Tvár ma napätú, sleduje očami cestu a okolo idúce autá, ktoré nás obkolesujú, akoby čakal, že nás jedno z nich vytlačí z cesty a pokúsi sa nás zbaviť. Nepoviem ani slovo, radšej odvrátim zrak do okna. Nechce sa mi o tom rozprávať ani premýšľať. Je to ešte zložitejšie ako to bolo. Keby som sa nepokúsila ujsť, nedostali by sme sa do tejto situácie. Áno, pokúsili by sme sa ujsť, teda ak by mi o tom Dean nakoniec povedal, ale rozhodne by nevedeli kam sme išli a možno by sme boli aspoň na pol ceste k Danovi.

Povzdychnem si trocha hlasnejšie ako plánujem, čo si všimne Dean a okamžite sa ozve.

„Neboj sa, dostaneme sa z toho."

Toho sa nebojím, pomyslím si, no nahlas nepoviem nič. Iba kývnem na súhlas a opriem si hlavu o ľadové sklo. Privriem oči a chlad ma v tej chvíli vráti na začiatok toho konca sveta.

Presne takto isto som sa opierala o sklo autobusu, ktorým som išla do školy, to som ale nevedela, čo za pohromu sa stane. Školský deň ako každý iný, až na trocha silnejšie zemetrasenie, ktoré zničilo polku školy. Keby ma Thomas nezachránil, skončila by som pod ňou. Pripravilo by ma to o bolesť, ktorú som vďaka tomu zažila, ale nemenila by som to.

Držal ma za ruku a bežal ťahajúc ma za sebou. Neobzeral sa, nepanikáril, len chcel zachrániť človeka, ktorého vôbec nepoznal a samozrejme zachrániť seba. Bola som v šoku, otrasená, zmätená. Bránila som sa. Nechcela som s ním ísť, veď som ho predsa nepoznala. Po dlhom hádaní, som napokon súhlasila, no pod podmienkou, že pôjdeme ku mne domov. Potrebovala som vidieť rodičov a brata. Chcela som byť s nimi, vedieť či sú v poriadku. Najprv nesúhlasil, vraj je to mrhanie časom, ale nechal sa presvedčiť. Keď sme tam dorazili, dom bol v dezolátnom stave. Veci boli porozhadzované, auto chýbalo. Buď nás niekto okradol, alebo odišli bezo mňa. Tá druhá varianta bolela viac, ale potom ma napadlo, že sa možno niekto z nich zranil a oni sa rýchlo potrebovali dostať do nemocnice. Thomas sa ma snažil upokojiť, vraj sú určite v poriadku a vie, že to bolí, ale musíme ísť. Nechápala som prečo, veď vonka je to nebezpečné, doma bude lepšie. On však nesúhlasil.

„Musíme sa dostať do úkrytu."

Tú vetu si pamätám. Tá veta mi zmenila život. Alebo to bola jeho záchrana? Či to bolo to, alebo to, tým sa to všetko začalo. Zmenil sa mi celý život a vtedy som ešte netušila ako.

***

Neviem ako sa to mohlo tak rýchlo zvrhnúť. Len teraz som otvárala zošit z dejepisu. Hodina preč a behám po dome a snažím sa zbaliť všetko čo by sa mohlo hodiť. Thomas mi to všetko diktuje. Nechápem ako mu môžem tak veriť, veď ho ani nepoznám. Hádala by som sa s ním, zatvorila by som mu dvere pred nosom, zamkla všetky dvere a pokúsila sa zavolať rodičom, ale čo by mi to pomohlo? Ak vie, kde je úkryt, alebo vie čo robiť, prečo ho nepočúvať? Vyzerá, že sa vyzná. A zachránil mi život. Za to mu nikdy nebudem schopná dostatočne poďakovať.