Slohové práce

Prečo sa to stalo práve mne ?

Bolo to víkendové ráno ako každé iné. Vstal som okolo deviatej a šiel do kúpeľne, vykonať rannú hygienu. Vtedy mi začalo byť niečo podozrivé, no nevenoval som tomu veľkú pozornosť. Šiel som teda naspäť do izby, kde som otvoril dvere od šatníka a obliekol sa. Po ceste so kuchyne som si začal uvedomovať, čo mi bolo také podozrivé. Ticho. Nezvyčajné ticho, ktoré tu býva málokedy. Väčšinou je počuť aspoň môjho malého brata, ako plače alebo kričí. No dnes - dnes nič. Keď som prišiel až ku kľučke od kuchynských dverí, pomaly som ňou otočil. To, čo som uvidel bolo niečo hrozné. Prečo ? Prečo práve ja ?

Aby ste všetkému porozumeli, začnem pekne od začiatku. Ako malý som vyrastal v detskom domove, kde sa o mňa dobre starali. Svojich rodičov som vtedy nepoznal a nepoznám do dnes. Povedali mi, že jedného dňa niekto zazvonil na zvonček a keď otvorili, ležal tam len košík a v ňom malé bábätko. Ja. V domove som strávil ešte dlhých päť rokov, až si pre mňa jedného dňa prišli pán a pani Millerový. Pamätám si ten deň, ako by to bolo včera. Bol som veľmi nadšený a cesta autom bola vzrušujúca . Nevedel som sa dočkať, až uvidím svoju vlastnú izbu. Keď sme potom prišli k ich domu nemohol som uveriť vlastným očiam. Bol to nádhernú dom a moja izba bola ešte krajšia.

Neskôr som začal chodiť do školy, kde sa mi celkom páčilo. Už od mala som bol nadaný na šport, a preto som mal najradšej telesnú výchovu. Keď bol čas na to rozhodnúť sa, kam na strednú, vybral som si športové gymnázium. Veľmi ma bavil šport a hlavne beh. Síce som nechápal, ako je to možné, no bol som najlepší bežec na škole. Darilo sa mi aj v iných predmetoch, ale tie mi až tak nešli. Postupom času som na sebe začal vnímať určité zmeny. Bolo mi jasné, že sa so mnou niečo deje. Niečo viac, než len puberta.

Jedného dňa mi bolo strašne zle, čo znepokojovalo nie len moju mamu, ale aj môjho otca. Zobrali ma preto na vyšetrenie, kde povedali, že je potrebné ísť na magnetickú rezonanciu a CT vyšetrenie. Celé dva týždne som skoro nespal. Nastal deň vyšetrenia a v ten deň sa môj život kompletne zmenil. Dňa 12.12.2012 mi diagnostikovali nádor na mozgu. Môj celý život sa od základov zrútil. Od tej chvíle som všetko vnímal inak. Moja mama sa psychicky zrútila. Od vtedy si neprajem nič iné, len vyzdravieť. Môj sen o kariére slávneho bežca sa rozplynul. Do školy som prestal chodiť hneď v ten deň. Bol som okamžite hospitalizovaný a pripojený na prístrojoch. Jediná vec, ktorá zaberala miesto v mojej hlave bola otázka: "Prečo sa to stalo práve mne ?" Najlepšou oporou v tej dobe boli moji rodičia a kamaráti. Vždy som bol vďačný, keď ma prišli pozrieť. Najviac som bol však vďačný, keď za mnou prišla moja babka. Cestovala cez polovicu republiky, aby ma mohla vidieť. Jej vlak mal však jedného dňa nehodu a jej slabé srdce to nevydržalo.

To je môj príbeh a to som bol ja. Keď som otvoril dvere, ktoré viedli do kuchyne, uvidel som moju babku a môjho dedka. Vtedy som pochopil, že som svoj boj prehral. Nádor na mojom mozgu ma poslal za tými, ktorých mám rád a už neboli medzi nami. A teraz už ani ja nie som. Volám sa Ryan Miller a dňa 12.12.2016 som zomrel.