S kapucňou zakrývajúcou jeho neposedné vlasy prechádzal ulicami mesta, sledujúc každé auto, ktoré sa mihlo po jeho pravej strane. V rukách držal dva kelímky kávy, ktoré každou chvíľou chladli kvôli mrazivému ovzdušiu a drobný fialovkastý kvet. Pod očami sa mu tvarovali sivé kruhy po nedostatku spánku, ale to mu nezabránilo v pláne prekvapiť ju.
„Ty už si hore?" pýtal sa, keď lakťom zatváral apartmánové dvere. Bolo nezvykom vidieť ju sedieť s čajom v ruke v tak skorú hodinu.
„Nevedela som zaspať," napila sa a hrnček položila na drevený stolík, kde sa nachádzala váza kvetov.
„Priniesol som ti dennú dávku kofeínu," pousmial sa a posunul jej téglik, na ktorom sa nachádzalo logo jeho obľúbenej kaviarne. Do porcelánovej nádoby s vodou strčil ďalší kvet, čo rozjasnilo výzor celej miestnosti. Poďakovala a sklopila zrak.
„Ako si ten smrad mohol dovoliť ťa obťažovať?" so silným zavrčaním prerušil ticho, ktoré šumilo v miestnosti.
„Tae, to je v poriadku. Už som mala tú česť sa s ním spoznať," šepla a väčšmi sa prikryla huňatou dekou, ktorá zahrievala celé jej telo. Zakaždým ako pomyslela na včerajší zážitok jej mráz vytváral cestičky po snedej pokožke.
Nie, nebolo to o tom, že sa bála. Nemala mať z čoho strach. Smrť, okradnutie, znásilnenie - nič, čo by jej spôsobovalo hrôzu. Jediné, čoho sa bála, bola samota.
„Nie je to v poriadku. Myslíš si, že je normálne aby ťa nejaký neznámy chlap tak obchytkával?" zvýšil hlas.
„Daj mi pokoj. Viem sa o seba postarať sama." Považovala sa dospelú slečnu, ktorá by dokázala aj nemožné. Ale čo vlastne bolo považované za nemožné?
Príliš veľa rozmýšľala, pričom ju jej myšlienky dostávali do problémov.
***
Stála pred čiernou tmou všetkých mravov - neprenikal tam jediný chumáčik svetla. Mráz zdobil nielen okná, ale aj chodníček či zábradlia na schodoch.
Sŕkanie, kašeľ a následne smiech. Povzdychla si.
„Haló?" zašepkala. Nechty zarývala do tenkého svetra, ktorý jej trčal z rukávov na kabáte. Kráčala bližšie, zatiaľ čo jej srdce išlo vyskočiť z hrude.
„Tu by si nemala byť," ozval sa chlap s medovým hlasom.
„Ja... nejak som zablúdila." Klamala. Túžila po dobrodružstve, ktorým bolo práve nebezpečenstvo. Najnebezpečnejšia časť mesta, kde sa schovávajú narkomani, vrahovia či násilníci. To všetko ju zaujímalo.
„Pozri sa mi do očí." Chvel sa jej hlas, čo čiernovlasému napovedalo o tom, že klame. Avšak v očiach každého človeka sa nachádza pravda. Nikto nedokáže ovplyvniť plávajúce iskry v dúhovke, ktoré šepkajú tajomstvá. Blýskajú sa, žiaria a smútok im dáva ešte väčší nádych.
„Ako sa mám niekomu pozrieť do očí, keď nemám ani najmenšieho tušenia kde stojí?"
„Dôveruj mi," šepol a rukami jej prekryl oči.
-
Shorter one, but I'm loving it.
BINABASA MO ANG
Soulmate │JJK/JHS
Fanfiction"A pokiaľ sa bohu nad nami podarí nás rozdeliť - my aj tak zostaneme spolu." ©huangkat
