Nikdo sa to nedozvie (One Direction)

part 6

"Och, ahoj Niall..čo je, stalo sa niečo?" pozrela som sa na neho. Nič nehovoril iba tam stáll s rukami prekríženými na hrudi. Postavila som sa a išla som k nemu. Chytila som ho za plece a jemu vystrelila ruka a zvierala mi krk. Len som sa naňho začudovane pozerala.

"Kedy si to chcela oznámiť, alebo si mala v pláne držať to v tajnosti?" spýtal sa ma a stisol mi krk ešte silnejšie. Nič to so mnou nerobilo a tak sa ešte viacej rozzúril. Hodil ma o zrkadlo ktoré sa následne rozbilo.

"Nemali ste to vedieť." povedala som mu a postavila som sa.

"Myslel som si že sme priatelia." povedal zranene

"Veď aj sme, i keď je to nemožné pretože by sme sa mali zabiť  navzájom." pomaly som sa k nemu približovala.

"Nechcem ťa stratiť, si dobrá kamarátka."

"Aj ty si dobrý priateľ, taký akého som už dlho nemala." priznala som a objali sme sa.

"Ako to že som to zistil až keď si prešla okolo mňa na letisku?" zostala som zarazená, takže ja so zabudla skryť svoj pach.

"Vieš Niall, upíry majú veľa schopností, tak ako vlkolaci. LEnže vy ste ešte moc mladý na to aby ste to vedeli. A ten kto vás stvoril vás to mal naučiť." povedala som a sadla som si na posteľ. Sadol si ku mne a pozeral sa nemo pred seba.

"Budemem naďalej priatelia?" týmto ma zaskočil. Čakala som že  my povie že mám vypadnúť alebo niečo na ren spôsob.

"Samozrjme, nechcem stratiť tak dobrého priateľa." Objala som ho a po dlhej dobe som sa konečne cítila dobre. Ešte chvílku sme sa tam rozprávali a potom odišiel na svoju izbu. Ja som dokončila svoju prácu a prezliekla som sa. Išla som na chodbu a privolala som si výťah. Zišla som dole a vybrala som sa priamo do rušného Tokya. Prechádzala som sa ulicami a nad ničím som nepremýšlala. Len som sa bezcielne potulovala a ked sa mi zdalo že už som bola preč moc dlho vrátila som sa do hotela. Vyšla som hore na naše poschodie a otvorila som si dvere od izby. Vyzliekla som si mikinu a prešla som cez obývačku až do kúpeľne. Potom som sa zarazila. Buď sa mi to zdalo alebo niekto bol v mojej obývačke. Vrátila som sa pospiatky naspäť do obývačky a prezrela som si ju. Stál tam Zayn a Liamom a obydvaja na mňa čumely ako na prízrak.

"Čo je, čo tak na mňa čumíte?"

"Prečo si mu to musela povedať? Je z nás najzraniteľnejší. Tak prečo?" spýtal sa ma Liam a prišiel až ku mne.

"Čo prosím?" vážne som nevedela o čom hovorí. Zayn prišiel ku mne a jednu mi vrazil.

"Ešte sa tvár že nevieš o kom hovoríme." povedal a vrazil mi ďalšiu.

"Vraz mi ešte raz a prisahám že už nebudeš medzi živími. Ja vážne neviem o kom hovoríte." nesmierne ma rozčuloval. Zaťala som ruky v päste a zaujala som bojovny postoj.

"Predsa o Niallovi." povedal Liam a aj ten mi vrazil. Do už som bola ale že veľmi nazlostena. Pozrela som sa na nich a postupne sa mi začali zaostrovať zuby. Skočila som sa Liama a uhryzla som ho. Potom som to isté spravila aj Zaynovi. Nezabila som ich. Iba som im odobrala tolko krvi kolko bolo potrebné aby odpadli. Odtiahla som ich do ďalšej izby a potom som utrela tú krv na podlahe čo tam po sebe zanechali. Onedlho sa preberú. Pustila som si telku a čakala som kým sa preberú.