Predtým, než zomriem...

35.Prichádza posledný nádych

Neodpovedala som, len hlavu vyvrátila k nebu odkiaľ stále dopadali mŕtve vtáky. 

„Vaša kamoška je mŕtva a svet o chvíľu tiež," pokračoval vo svojom výsmechu Troy. Na jeho tvári však onedlho pristála Zackova päsť a z nosa sa mu začala rinúť krv. 

„Už prichádza za sprievodu krvi a smrti," napriek úderom sa smial Troy a Zackova trpezlivosť dosiahla dna. 

„Už.Prestaň." Neprestajne ho udieral do tváre a všade okolo nás sa vznášal odporný pach smrti, ktorý sa miešal s rastúcim smradom síry.  Jedna z mŕtvych vrán dopadla rovno na moju tvár a môj žalúdok nadvihlo ako na horskej dráhe. Na oblohe už ich nezostalo veľa a ako postupne po jednom odpadávali, odhaľovali červenú žiaru, ako pri západe slnka. 

Táto však nebola krásne červená, ale karmínovo krvavá a rozlievala sa postupne okolo nás. Vietor začal v návaloch dvíhať sneh, ktorý okolo nás zrazu krúžil ako desivé tornádo a obloha temnela, vrany padali a Troy sa smial. Bolo to horšie ako akákoľvek katastrofa z filmu. 

Už som nemohla nič okolo seba vidieť, pretože všetko zahaľovala clona snehu a v nose ma štípal ten hrozný smrad. Z hora sa ozvalo zaburácanie a všetky moje znamenia začali ako na povel neúnosne páliť. S výkrikom som padla na kolená, pričom som zachytila, že Zack si zapcháva uši a kľačí na kolenách. O chvíľu som pochopila prečo. V ušiach mi začalo  hučať a z očí sa mi drali slzy bolesti. 

Ak by som  tak netrpela,  pokojne by som odprisahala, že sa nebo rozostúpilo a s poslednou vranou, ktorá sa dotkla zeme sa ozval ohlušujúci rev. Najprv jeden. Akoby divé zviera sťahovali z kože. A potom tisícky ďalších. 

Keď som zdvihla pohľad, hory už burácali a v snežnej clone predo mnou som zbadala tisícky siluet, ktoré mali základné črty ľudí. Niekde za nimi sa však mihali obrovské krídla a žiarili oči, ktoré nemali dušu. 

Hučanie, ktoré ma oberalo o zdravý rozum zrazu prestalo a ja som už jasne rozoznávala každý výkrik, ktorý sa vyvalil z masy pred nami.  Spolu so Zackom sme sa postavili na nohy a verím, že strach pulzoval aj v jeho tele, pretože sneh sa začal ukladať späť k zemi a z toho všetkého chaosu vystupovali odporné kreatúry. 

Ich znetvorené tváre boli bez nosov, či očí,  v ústach rozďavených sa im leskli tesáky ostré ako čepele. Kožovité krídla nebezpečne čerili vzduch  a rozdvojené jazyky sa im mihali pred tvárou. 

„Ach, Bohovia, Otec ďakujem," zvolal Troy nadšene, no i jeho postoj tela vypovedal o strachu. 

„Ty si blázon!" zvrieskla som po ňom, kým sa začal tackať smerom k démonickej armáde pred nami.  Ohava, ktorá bola najbližšie k nám k nemu začala naťahovať pazúre, keď som sa k nemu s výkrikom rozbehla a zo zamrznutej vody všade naokolo vytvorila deštruktívnu guľu. Ľadový sneh zmietol tvora z nôh a tá ďalšia spôsobila, že sa mu od úst dvihol červený dym a jeho telo pohltil sneh. 

Zrazu všetko stíchlo a rev netvorov akoby utlo. Tú chvíľu však vystriedala iná a armáda zo samotného pekla sa nám rozbehla naproti. Stačil len sekundový pohľad, aby sme si so Zackom porozumeli a obaja sa zapreli pred prichádzajúcu masu tiel. 

Oboch nás obklopila mágia a démoni začali padať jeden po druhom. Na chvíľu ma prepadla nádej, že by sme to dokonca mohli aj vybojovať. No potom som zbadala trhlinu, ktorá sa tiahla od neba až priamo k zemi a neprestajne z nej vyskakovali noví bojovníci.

Začali nás uzavierať a hnali sa k nám z každej strany. Sneh lietal všade okolo mňa až som nevedela či je to všetko len mojou zásluhou. Priestor okolo nás sa začal nebezpečne uzavierať a všetko sa spustilo vtedy, keď som zbadala jedného pekelného bojovníka ako zviera Zacka v smrteľnom objatí.