Forever or never ✔

&Intro&

...MINULOSŤ...

Viete si predstaviť, že žijete v svete plnom démonov?
Moja rodina je jedna z najvýznamnejších vo svete Tieňolovcov. Všetci sme dokonalí a vysoko postavení. S pokolenia na pokolenie. Celý náš rodokmeň, ktorý zakončujem ja.

.....

Idem prvýkrát do školy. Potia sa mi dlane. Mám pocit, že omdliem a odvedie ma odtiaľto záchranka. I keď u nás také veci nefungujú. Ale určite lepšie, ako byť tu.

Keď idem po chodbe nad mojou hlavou je veľký plagát s nápisom:
,,Vyzeráme v čiernom lepšie ako vdovy našich nepriateľov od roku 1234."
Nad tým sa musím pousmiať. Pretože tento istý výrok si hovie u nás na stene v oddychovej miestnosti.

...

Prvá hodina bola matematika. Čakala som, že budem sedieť pekne na mieste, nikto si ma nevšimne a ja budem v pohode. Ale potom prišli tie hrozné slová: Poprosím, aby ste privítali novú žiačku Sophiu Williamsovú. Poprosím, aby si sa postavila pred tabuľu a povedala nám niečo o sebe.
A bolo to v riti. A to hneď prvá hodina.

...

Išla som po chodbe, nikoho si nevšímam. A to bola chyba. Osudová chyba. Narazila som. No skôr sme padli obidvaja na podlahu. Chalan mal čierne vlasy, belasé modré oči, ostré rysy tváre. Veľmi pekný.
Ale pekný a múdry chalan v jednom neexistuje.

,,Dávaj pozor na cestu, ty nemehlo." a keďže moja povaha nie je zrovna plachá, musela som niečo odvrknúť.

,,Aj ty by si sa mohol pozerať pred seba." a táto veta všetko posrala. Prečo som vtedy nebola radšej ticho? Neviem.

Urazil sa. A to poriadne. Asi mu to nikto nepovedal. Vždy sa tu cítil ako kráľ. Úprimne, niekto mu ale musel zraziť hrebienok.

,,Ešte sme neskončili." povedal zo zaťatými zubami a prešiel okolo mňa. A týmto sa strhlo peklo.

....

Roky na škole pokračovali a naša malá hádka prerástla vo vojnu. Nie nejakú malú ale normálne, že tretiu svetovú! Samé štipľavé poznámky, postrkovanie, malé žartíky, ako trebárs špendlíky na stoličky, zničenia úboru na telesnú alebo dokonca aj ukradnutie a ničenie majetku. Niekedy aj školského.

...

Po tom, čo skončila škola som sa začala naplno venovať Tieňolovectvu.

Postupom času som sa naučila bojové umenia, boj z blízka, narábať so zbraňami, učenie minulosti Tieňolovcov a kreslenie rún lepšie a efektívnejšie ako v škole.

Vypracovala som sa na dokonalého Lovca Tieňov. Bohužiaľ som nebola jediná. Bol tu ešte jeden chalan. Nemôžem uveriť, že mi život prihral do cesty takého debila. Aleca Lightwooda. Môjho spolužiaka, nepriateľa, chalana s ktorým som viedla vojnu celú strednú školu, a nového kolega Tieňolovca.

....

A teraz pracujem s najväčším debilom pod slnkom. A horšie je to tým, že obidvaja vynikáme v lukostreľbe. Musíme cvičiť, pracovať a chodiť na misie spolu. Spolu!

Každý deň pracovať s ním. Denno denne. A ešte máme vedľa seba izby. Čoskoro asi zošaliem. Ak si myslíte, že sa niečo zmenilo tak sa mýlite. Správame sa tak isto ako na škole. Skoro tak isto. Samozrejme sme už dospelí. Teda aspoň jeden z nás. Ten druhý je akosi nevyvinutí.

Ahoj slniečko!
Ďakujem, že čítaš tento môj nový príbeh.
Moc si to vážim.
Ďakujem tvoja:

Sofinka12