The Missed Runner [TMR]

✓ Kapitola PÄTNÁSTA

. : S K Y L E R : .

Skyler mala pocit, že zošalie...

Ubehlo presne sedem dní. Newta už nebolo, aj keď ju sem-tam prišiel navštíviť (áno, väčšinou jej donášal niečo pod zub z kuchyne) a spýtať sa jej, či žije a či je ešte psychicky v poriadku. Vždy sa len usmiala a odvrkla: ,,Ženy sú silnejšie, zmier sa s tým." Newt sa nad tým na sekundu zamyslel a potom sa uškrnul. Dlhšie ale nezostával, pretože vedel, že keci sa tu šíria rýchlo. S tým Skyler nemala problém. Problém bol však v tom, že na druhý deň tesne pred večerom by ju mali prepustiť a deň nato naverbovať k bežcom.

Ešte stále mala strach. Bála sa každej steny, ktorá ohraničovala Flek, každého brečtanu, ktorý sa nevinne plazil po jej drsnom povrchu. Každého bežca, ktorý tam vbiehal každé ráno a vybiehal každý večer.

Už ich poznala naspamäť. Pozorovala ich každým dňom v tejto diere a žasla nad tým, ako sa nebojácne rozbiehali medzi tie zabijácke steny a zastavili sa až pri západe slnka.

Z istého dôvodu ju to aj fascinovalo. Za celý deň sa anilen nezastaviť a riskovať život kvôli zmapovaniu terénu pre dobro všetkých na Fleku. Keď sa na to pozrela z iného pohľadu, bolo to niečo medzi hrdinstvom a prostým šialenstvom. Pri predstave, že toto samé bude musieť robiť aj ona... naskočila jej husia koža.

Ale logiku to malo, to musela potvrdiť. Ak by všetci len nečinne pobehovali po Fleku a tvárili sa rebelsky ako ona, asi by to ďaleko nedotiahli. Ale aspoň by nebola sama, kto by trčal v Lochu...

Slnko už zapadalo a Skyler znova stála pri mrežiach a sledovala brány. Poslední bežci dobiehali na trávy Fleku a lapali po dychu. Zamračila sa, keď zbadala toho ázijského chlapca prebiehať zatvárajúcou sa bránou.

Volal sa Minho, na toho predsa zabudnúť nemohla. Vybehol z tadiaľ ako laň a anilen sa nezadýchal. V tvári nemal vystrašený pohľad ako ona. Celkom mu závidela. Tie oceľové nervy, to postavenie v rade a vlastne v celej skupinke bežcov. Bol ako ich koordinátor. Skyler si ho vedela predstaviť v čiernom kvádre a v presklenom kanclíku s počítačom na stole a zväzkom papierov v rukách...

Hneď ako si na to zmyslela, zatriasla hlavou. Nevedela ani, čo tie slová znamenajú, nieto ako vyzerajú alebo prečo ich prirovnávala práve k Minhovi. No keď si chcela znovu spomenúť, jej hlava bola rovnako prázdna ako po prvýkrát v klietke. Porazenecky si vzdychla a odvrátila pohľad od Fleku.

Možno by som sa mala vyspať, napadlo jej. Zajtra ma čaká rušný deň. Alebo noc? To je jedno...

Pri poslednej myšlienke sa schúlila do kúta a do minúty upadla do hlbokého spánku.

•••

Skyler mala asi dvanásť a bežala po chodbách bez okien. Neboli tak tmavé, ako to vyznelo. Práve naopak. Skyler tie svetlá tak oslepovali, že sotva videla pred seba. Jedno ju natoľko oslepilo, až zmenila kurz a vrazil do akýchsi dverí. Okamžite sa zosypala na zem a zakňučala.

Vtom sa z dverí vynorila čiasi hlava. Nebola to osoba z jej predošlých snov. Nebol to Tobias ani tá zahalená žena, čo ju poslala do Labyrintu. Bol to chlapec v jej rokoch. Na hlave mal hniezdo hnedých vlasov a na tvári šibalský úsmev.

,,Mám ťa," hlesol a odhalil žiarivo biele zuby.

Mladá Skyler sa nesmiala. Zamračila sa a oprela sa o lakte, aby mu videla lepšie do tváre. ,,Thomas!" vyštekla urazene a zapichla ho pohľadom.