Underground (Pj/Hoo)

Prológ

Praskanie, buchot, tlkot srdca, farby. Krik, bolesť, strach a potom iba ticho, ničota a vzdialený šepot v hlave, ktorý začal napĺňať moje telo. Hlasy ma konzumovali za živa, boli vzduch, ktorý dýcham, voda, ktorú pijem. Úzkosť, mráz, oheň a potom znova len tma a nekonečná prazdnota, ktorá ma pohltila.
Otvorila som oči a zalapala po dychu. S prvým nadýchom sa dostavila aj bolesť v nohe a rebrách. Chcela som zakričať, ale nenašla som v sebe hlas. Bola som nekonečne unavená a premáhala som sa aby som nezatvorila oči. Cítila som, že mi niekto púšťa ruku a zrazu sa všetká tá bolesť a unáva zdala úplne zanedbatelná. Rýchlo som sa posadila a mala pocit, že mnou prešiel elektrický prúd. Rozhliadla som sa okolo seba. Všade okolo mňa tancovali stromy a so svojimi korunami vytvárali tieň. Videla som vtáky, ovocie, ktoré popadalo na zem a prašnú cestu.
Konečne som sa odhodlala pozrieť pred seba a moje oči prestali hladať ďalej. Zastavili sa na dievčati, ktoré mi ešte pred chvíľou držalo ruku. Pozerala sa na mňa veľkými očami, ktoré sa ligotali od sĺz a rozbehla sa preč tak rýchlo, že vo víre prachu, ktorý sa za ňou objavoval ju skoro nebolo vidieť. Nemala som v sebe ani kúsok hnevu. Popravde, rozumela som tomu, že obe by sme sa odtiaľto spolu živé nedostali. Bol čas aby som začala rozmýšľať, ako sa odtiaľto dostanem ja. Zaprela som sa rukami o zem a a pomaly som nadvihla celé telo. Keď sa rozložená váha dostala do mojej nohy, zrútila som sa na zem a pocítila ostrú bolesť v celom tele. Pred očami sa mi zahmlelo a zalapala som po dychu druhý krát. Päsť mi v nervoch dopadla na zem ako posledná. Bola som zúfalá a nepomohli tomu ani spomienky, ktoré sa mi začali vynárať v hlave. Spomienky na to, čo sa stalo pred tým. Ľudia by to nazvali halucináciami a ja by som sa im ani nečudovala. Keby sa mi to nestalo pár krát pred tým, tiež by som tomu neverila. No najstrašidelnejšia časť bola tá, že som presne vedela čo to znamenalo, všetky tie pocity, všetky tie hlasy, ktoré išli z môjho vnútra. Bolesť, ktorá je oveľa zložitejšia ako tá fyzická, bolesť, ktorá vychádza priamo z duše. Naše cesty sa delia.
Nebola odo mňa ďalej ako 40 metrov keď prudko zastavila. Niečo sa stalo. Začala cúvať, ale bolo to zbytočné. Spomedzi stromov sa začali objavovať príšery, ktoré ju nemali v pláne pustiť. V tom momente som myslela, že už nikdy nebudem schopná zo seba vydať ani hlások. Keď sa však príšery začali približovať k jej útlemu telu, krik bol jediné na čo som sa znohla. Pred tým než sa mi zahmlelo pred očami som stihla vidieť jej siluetu na zemi. Noposledy som pohla rukou smerom k nej na znak rozlúčky. Po líci mi stekali slzy a celé telo sa mi triaslo. Bola len otázkou času, kedy sa dostanú aj ku mne. Chcela som utekať, posúnuť sa, stačilo by čokoľvek, no nenašla som v sebe ani kúsok energie. Premohla ma unáva, taká veľká, že ani blížiaca sa smrť ma nemohla prebrať. A potom už len tma.