Forced Marriage (h.s.)

1. „Oženíš sa."

Sedel som v mojom obľúbenom bare a popíjal whisky. 

Dnes to boli dva roky ako Lucy umrela. Dva roky, ktoré pre mňa znamenali utrpenie. 

Každý jeden nádych ma bolel a diera v mojej hrudi bola obrovská. Mal som pocit akoby sa každým dňom zväčšovala. 

Boli to dva roky, čo som celé dni trávil v tomto bare a smútil nad mojou životnou láskou. Zatiaľ sa nikomu nepodarilo zlepšiť mi náladu.  

Odchlípol som si z môjho obľúbeného alkoholu a pohľad sklonil na stôl.

Vyčítal som si, že som ju z toho auto nedokázal vyslobodiť. Nie len ju, ale aj moje dieťa. Teraz sme mohli byť krásna a šťastná rodinka. Bola to len moja chyba, ktorú už nikdy neodčiním. Lucy verila, že ju vyslobodím, ale ja som to nedokázal. Umrela sklamaná. Sklamaná zo mňa.

Rukami som si prešiel po mojich dlhých vlasoch. Bodlo by ostrihať sa, ale vlastne mi to bolo jedno. Nemusel som páčiť nikomu. Jediná osoba, ktorej som sa chcel páčiť, umrela. Načo ďalej žiť? Veľa krát som sa zamýšľal nad tým, že skoncujem so svojím životom a poputujem za Lucy, ale stále mi v tom niekto zabránil.

„Vedel som, že budeš tu," Louis ma potľapkal po pleci a to ma donútilo zodvihnúť zrak. Sadol si na stoličku oproti mne a ustarostnene na mňa pozeral.

„Nemyslíš, že to s tým pitím preháňaš?" odfrkol som si. Veď pijem každý deň a doteraz mu to nevadilo. Vedel, že alkohol je moja jediná útecha.

„Nie, nemyslím. Dáš si?" pokrútil hlavou.

„Harry, viem, že to je pre teba ťažké, ale mal by si začať žiť. Sú to už dva roky a ty si za tú dobu nedokázal nič, len sa opíjať do nemoty. Musí to prestať." Vytrhol mi pohár z ruky a vylial ho do seba. O malú chvíľu popýtal o účet a zaplatil.

„Louis, ty to nechápeš! Bola to len moja vina, že obaja zhoreli v tom prekliatom aute!"

„Nebola. Bola to vina toho kamiónistu." Celé dva roky mi toto hovoril, ale ja som sa nenechal presvedčiť.

„Nie. Keby som ju presvedčil, aby si presadla, určite by sa to nestalo. Nikdy som nemal rád tú úzku cestu a nešiel by som cez ňu."

„Už by stačilo s tým vyčítaním." Chcel niečo dodať, keď mu zazvonil telefón. Zobral som si oriešok, ktorý bol na stole a spomínal na šťastné chvíle s Lucy. „Dobre, teta. Dám ho dokopy."

„Vstávaj. O hodinu začína odovzdávanie cien. Tvoja mama mi prízvukovala, aby si tam bol včas, lebo ťa starý otec prizabije." Hah, starý otec. Hlava našej veľkej rodiny. Všetko muselo byť ako on povedal. A keď sa mu niekto vzoprel, potrestal ho. Ale chápal som ho. Bol stará škola a nikto z nás ho nikdy nezmení.

„Seriem na nejaké sprosté odovzdávanie. Starý otec si nech robí, čo chce." Aj tak som vedel, že aj keď dôjdem, bude zle kvôli stavu v akom sa nachádzam. Takže som to mal jedno.

„Ty na to môžeš srať, ale ja nie. Nestojím o to, aby ma tvoja mama vyhrešila. Takže si teraz vypiješ kávu, u mňa dáš studenú sprchu, dáš do gala a padáš na odovzdávanie."

****

Keď som vchádzal do budovy, kde sa konalo odovzdávanie, ešte stále som bol pripitý a strácal rovnováhu. Mama ku mne hneď pribehla a hľadela na mňa.

„Kde si trčal? A ako to vyzeráš? Alkohol z teba páchne na kilometre. Celé odovzdávanie si premeškal. Dedko zúri. Jediný raz za ten čas som ťa o niečo žiadala a ani to si nebol schopný splniť. Teraz choď za dedkom a zagratuluj mu." Mama ma postrčila. Nebola vždy takáto len keď šlo o dedka, tak hysterčila, pretože veľmi dobre vedela, aký je.