Zničil si tú, ktorou som bola, zničí ťa tá, ktorou budem (Harry Styles - SK)

♦ 44. Diel ♦ - "Si sprostý a nadržaný!"

„Harry!" Rozbehla som sa k nemu a pevne ho zovrela vo svojom objatí. Cítila som, ako pevne si ma pritisol k sebe a venoval mi bozk do vlasov. „Si v poriadku? Nie si zranený? Čo to bolo za chlapa? Bála som sa, že ťa trafí! Prečo si nič neurobil?" Rýchlo som zo seba sypala všetky tie otázky s tvárou zaborenou do jeho hrude. Hladil ma po chrbte a upokojoval.
„Som v poriadku, nič sa mi nestalo. Netrafila si ma. Pozri sa, kde náboj skončil. Rovno v strede terča. Nemusíš sa o mňa báť."
„Povedal si, že tu budeme sami! A toto je kto?!" S hnevom som sa od neho odtiahla a ukázala na osobu za sebou. Na moje prekvapenie ich tam teraz bolo viac. Cúvla som späť k Harrymu a sledovala štvoricu chlapcov pred nami.
„Ako učiteľ si mizerný, zato milenec musíš byť aspoň dobrý, keď si si takú kočku nabalil. Priznaj sa, kam na ne chodíš?" Pobavene sa zasmial jeden z nich. Chceli do Harryho podpichnúť, vyprovokovať ho.
„Tiež vás rád vidím." Prehovoril Harry a jednou rukou ma ovinul okolo pásu. „Zdržal by som sa a prehodil s vami pár nudných a trápnych slov, ale na nešťastie nemám čas." Popichol ma a spolu sme vykročili vpred. Prešli sme okolo nich, pričom som nemohla prekúsiť ten nepríjemný pocit všetkých pohľadov na mne, alebo na nás.
„Za tvoju hlavu je odpísaná tučná odmena a za tú jej je vypísaný dvojnásobok." Harry sa zastavil a zhlboka nadýchol. „Ja sa ťa pýtam, prečo? Čo si urobil? A kto je ona?" Počula som šumot lístia a praskanie vetvičiek stále o čosi bližšie. Prešiel okolo Harryho a postavil sa mu tvárou v tvár. Hľadeli si do očí a ja som vôbec nevedela, čo mám robiť. Stisla som pevnejšie Harryho ruku a oprela hlavu o jeho rameno.
„Kedy si o tom počul?" Precedil cez zuby Harry.
„Asi pred dvoma týždňami. Záleží na tom? Potrebujem sa s tebou porozprávať. Osamote. Nechaj ju tu, oni sa ti o ňu postarajú a my pôjdeme o niečo ďalej. Nič sa jej nestane." Pozrel na mňa a ja som v jeho očiach videla niečo, vďaka čomu som vedela, že im nemáme veriť. Nepáčil sa mi ten jeho pohľad, akým na mňa zazeral.
„To v žiadnom prípade. Ona nikde s nikým osamote nebude. Charles by mal byť teraz preč, pôjdeme k nám." Prekvapilo ma, že ich zavolal k sebe domov. Čo sú to za ľudia? Verí im snáď? Dúfam, že sa nič zlé nestane.

Sadli si okolo okrúhleho stola a ja som im zalievala čaj. Všimla som si, ako Harry vstal od stola a postavil sa rovno za mňa. Jednou rukou ma objal okolo pása a druhou jemne chytil pod krkom. Pomaly sa mi zahryzol do jej ušného lalôčika a o niečo viac si ma pritisol k sebe.
„Niečo mi tu nesedí. Keď ti dám pokyn, postavíš sa a pôjdeš hore, na konci schodiska zabočíš vpravo a na konci chodby posledné dvere vľavo. Zamkneš sa a otvoríš šatník, vlezieš doň, zatvoríš ho a za kabátmi sú ďalšie menšie dvierka. Prejdeš cez ne, zavrieš a zamkneš. Nevyjdeš von, dokiaľ na teba nezavolám. Zavolám na teba menom, na ktorom sme sa dohodli, že dáme dieťatku, keď sa narodí a bude to dievča." Šepkal mi pomedzi bozky a ja som cítila, ako mi tuhne krv v žilách. Odtiahol sa odo mňa, vzal dva čaje a položil ich pred nich na stôl. Zvyšné som priniesla na stôl ja a potom sa posadila na Harryho kolená. Oprela som sa oňho a chytila ho za ruku.
„Tak a teraz mi povieš všetko čo vieš, inak si mŕtvy." Prehovoril Harry. Videla som ten jeho úškrn, niečo tu sedieť určite nebude.
„Za Ronom prišiel nejaký chlap. Hodil na stôl vaše fotky a povedal nám sumy, ktoré je ochotný ponúknuť za vaše hlavy. Chcel, aby sme vás odstránili. Ron to hneď odmietol, pretože ťa mal rád."
„Chcem s ním hovoriť." Prerušil ho a odpil si zo svojho čaju.
„To už nepôjde. Je totiž mŕtvy."
„Ako sa to stalo?" V Harryho hlase bolo počuť prekvapenie. Ucítila som, ako povolil zovretie mojej ruky a následne ju opatrne pustil. Vedela som, že sa niečo začína diať. Toto bolo znamenie, že sa mám vytratiť.
„Odskočím si." Zašepkala som a pomaly sa postavila od stola.
„Zastrelil ho. Ten chlap. Odmietol ho a on ho zastrelil." Pomaly som kráčala schodiskom a počula, ako to vraví. Snažila som sa vyzerať pokojne, aby na mne nebolo nič poznať. Opatrne, ale rýchlejším krokom som sa pohybovala po chodbe a hľadala tie dvere. Vošla som do izby a bola to nejaká spálňa. Rozhliadala som sa po nej, keď som začula treskot a rozbitie skla. Pravdepodobne sa im podarilo prevrátiť stôl. Otočila som sa a zamkla dvere od izby. Rýchlo som otvorila šatník a vliezla doň. Zasunula som za sebou ťažké drevené dvere a hľadala kabáty. Ale tu žiadne nie sú! Porazí ma, keď som v zlej izbe! Začala som panikáriť. Od nervov, som strhla pár košieľ, čo mi zavádzali a za nimi som zbadala kabáty. Žeby dvojskriňa? Odsunula som košele a potom som si nejako poradila aj s ťažkými zimnými kabátmi. Pozaťahovala som to naspäť za sebou a mobilom si svietila na zadnú stranu skrine. Kde kurva sú tie dvierka! Čupla som si, keď som začula, ako niekto rozkopol dvere od vedľajšej izby a vtedy som ich uvidela. Boli na spodku v rohu skrini veľké asi ako záchodové okno. Preliezla som cez ne a bez váhania ich zabuchla. Keď som sa otočila, všimla som si, že sú na spôsob dverí od trezoru. Zamkla som ich a sledovala, ako veľké železné tyče zapadli na svoje miesta. Vydýchla som si a oprela sa o ne. Príjemne schladili. Cítim sa mizerne, že som tam Harryho nechala samého. Čo ak sa mu niečo stalo? Čo ak mu ublížili? Čo bude, ak nepríde? Musím sa ukľudniť! Nesmiem panikáriť! Harry vie, čo robí! Pozná tento dom, vie sa tu orientovať, nemôže sa mu nič stať. Ale keď oni sú štyria a on je sám! A majú zbrane! Nesmiem panikáriť!
Sedela som tu a tŕpla od strachu, zatiaľ čo sa po dome ozývali výstrely. Po lícach mi stekali slzy a ja som sa modlila, aby sa Harrymu nič nestalo. Nemal ich tu volať! Ja som vedela, že niečo mi na nich nesedí! Dvere od izby v ktorej som skrytá sa rozleteli a narazili do tohto obrovského šatníka. To buchnutie bolo tak silné, až so mnou nadskočilo. Bála som sa čo i len nadýchnuť. Čo ak ma nájdu?
„Na, cica, cica. Viem, že si niekde tu. Musíš byť tu! Už som prehľadal celý ten skurvený dom a teba nikde! Tak ti dávam návrh. Buď vylezieš po dobrom, alebo ťa zaživa stiahnem z kože, ak ťa nájdem!" To toto vážne vykrikoval v každej jednej miestnosti v ktorej sa v tomto dome nachádzal? Baví ho to ešte? Lebo mňa by to už akože omrzelo. „Takže nič hej? Žiadna odozva, žiadne telo. Myslel som si, že aspoň vylezieš pozrieť sa na svojho milovaného, predtým ako ho odtiahneme so sebou." Čože? Neverím, že sa Harrymu niečo stalo! A čo ak vraví pravdu a oni ho vážne niekde odtiahnu a ja už ho neuvidím? Mám vyjsť von? Lebo ak majú Harryho, nech si berú aj mňa! Už, už som sa naťahovala k dvierkam, že ich odomknem. Držala som v ruke kľúč a začula výstrel, v tú istú chvíľu sa mi rozsvietil telefón. Pozrela som naňho a na displeji mi blikala správa od Harryho. Som v poriadku. On je posledný. Vydýchla som si a položila mobil späť na zem. „Takže si sa nakoniec vážne vzdala poslednej chvíle s ním! Čo si to ty za priateľku? Nehanbíš sa snáď?" Ani sa nestihol dosmiať, keď sa ozval ďalší výstrel a potom už iba spadnutie niečoho ťažkého na podlahu. Pár minút bolo ticho a keď som začula Harryho, ako zavolal Alexandra Anne, vyletel som odtiaľ ako zmyslov zbavená a hodila sa mu okolo krku.
„Už je dobre. Už je všetko v poriadku." Utešoval ma a ja som sa nezmohla ani na slovo. Nevedela som či mám kričať, vyčítať mu načo ich tu volal, sťažovať sa mu, ako som sa bála, že sa mu niečo stane, alebo plakať od šťastia. Namiesto toho všetkého, som tam stála s ním v tichosti a objatí a užívala si každú chvíľu s ním. Pretože až teraz som si uvedomila, že nikdy neviem, kedy to môže byť zároveň aj posledná.
„Milujem ťa." Zašepkala som a pozrela mu do očí. Bol prekvapený, nečakal to. Určite čakal nejaké to vyčítanie, plač, alebo niečo podobné, ale toto nie. Keď si všimol, ako naňho hľadím, usmial sa a venoval mi bozk na čelo.
„Ja teba viac."
„Nie si zranený?"
„Iba trošičku doškrabaný. Nič, čo by som už predtým nezažil. Budem v poriadku." Hladil mi vlasy a usmieval sa na mňa.
„Ošetrím ti to. Tie škrabance."
„Najprv odpratam tie mŕtve tela z domu, všetok rozbitý nábytok a potom môžeme robiť, čo len budeš chcieť."