Dark in the light

Osemnásta kapitola

Trhla som sa od ľaku. Z mojich myšlienok ma vyslobodil Noahov príchod. Ďakovala som Bohu za to, že prišiel, inak by som sa znovu poddala hlasu. Noah sa postavil priamo predo mňa, chytil ma za ruky, usmial sa a pri tom si oblizol spodnú peru. Môj hnev a nervozita vôbec neopadala. Žmurkol a vytiahol ma na rovné nohy. Mala som chuť ho udrieť, kričať po ňom, vytrhať mu všetky vlasy. No nie preto, že je tu na známej adrese ani preto, že bol pokojný a vyrovnaný, ale preto, lebo sa usmieval ako totálny imbecil!

Hlavou mi prebehlo niekoľko odborných nadávok, ktorými som ho chcela počastovať. Krv sa vo mne varila a mala som pocit, že mi ušami vychádza para.

„Tak poď. Na dnes bolo grotesky až-až. Potrebuješ si oddýchnuť," prehovoril bez akéhokoľvek pocitu. Jeho nečakaný odstup ma odrazu zaskočil.

„Ale čo Alessandra a Steve. Ako je možné, že nás dvoch pustili? Čo sa to tu deje?" začala som chrliť otázky jednu za druhou a vytrhla som mu ruky zo zovretia.

„Pustili nás, lebo sme nevinní. Steve je díler tvrdých drog a tvoja matka mu očividne pomáhala v predávaní. Poď, dnes to bol dlhý deň," usmial sa a ťahal ma preč. Jeho kroky boli rozhodné a viedli rovno k východu. Bolo jasné, že vie kam ide. Myslela som na démona, mal pravdu? Čo ak sa v Noahovi nemýlil?

Pri východe sa Noah kývnutím hlavy rozlúčil s príslušníkmi policajného zboru a takmer vybehol von pred stanicu. Ja som za ním celú cestu cupitala ako malé dieťa. Bola som rozčúlená, krv zo mňa takmer kypela.

„Ty si tu už niekedy bol?" opýtala som sa cez zaťaté zuby.

„Leah, tu bol hádam každý, kto má občiansky preukaz," pozrel sa na mňa s ironickým úsmevom od ucha k uchu.

„Myslela som tým ... odkiaľ ťa títo ľudia poznajú?" opravila som svoju otázku a čakala na rozumné vysvetlenie jeho správania. Jeho odpoveďou bol iba vyčítavý pohľad, ktorý mi jasne hovoril „sklapni". Až mi z toho na tele naskočila husia koža. Chcela som iba obyčajné vysvetlenie. Uvedomila som si, že som trávila čas s človekom, o ktorom nič neviem.

Váhala som, či mám svoju otázku zopakovať alebo byť ticho a pre tento moment sa na to vykašľať. Vŕtalo mi to hlavou celý čas, kým sme stáli vonku na chladnom vzduchu. Noah o mňa ani nezavadil pohľadom, bol otočený chrbtom ku mne a prešľapoval z nohy nohu. Zdalo sa mi, že som ho svojou zvedavosťou znervóznila.

Cesta taxíkom domov mi pripadala nekonečná. To ticho bolo ohlušujúce, počula som každý úder svojho srdca a vnímala som každé nadvihnutie hrudníka. Vystúpili sme na príjazdovej ceste pred Noahovým domom. Pozornosť všetkých susedov z ulice padla na nás dvoch. Chýbali tam iba reflektory a dalo by sa to prirovnať k červenému kobercu. Hneď si ľudia zo susedstva začali šepkať a divne na nás zazerať. Prevrátila som oči stĺpikom a kráčala za Noahom k jeho domu.

Vkročila som do zámku v zmenšenej podobe. Vládla tam zvláštna, napätá atmosféra. Odkedy sme odišli z policajnej stanice, neprehovorili sme spolu ani jedno jediné slovo. Zamračila som sa a dupaním mojej malej nohy som chcela na seba upútať pozornosť. Musela som vedieť odpovede na všetky otázniky, ktoré vznikli touto situáciou!

Noah sa na mňa ani nepozrel, ignoroval ma, akoby som tam nebola. Čo tým chcel dosiahnuť? Ničomu som nerozumela.

„Ehm, neodpovedal si mi na položenú otázku," začala som nesmelo stojac za jeho chrbtom.

„Na akú otázku? Nič si sa ma nepýtala," otočil sa, zamračil a svoju tvár zvraštil do nechápavého výrazu. (Prvý očný kontakt od nášho príchodu.)

„Ale pýtala som sa ... dokonca dvakrát to isté," jemne som zvýšila hlas a odmlčala sa. Čakala som, že Noahovi dôjde o čom hovorím. No to sa nepodarilo. Zagúľala som očami a opäť prehovorila: „Pred policajnou stanicou...," hovorila som s nádejou v hlase. Žiadnej reakcie som sa nedočkala a preto som pokračovala: „Zopakujem to naposledy, chodíš tam?" Založila som si ruky na prsiach rozhodnutá počuť jednoznačnú odpoveď. Musela som sa o ňom konečne dozvedieť niečo viac, iba tak mu môžem stopercentne dôverovať.

Prešliapla som z nohy na nohu. Noah sa tváril zamyslene, akoby nevedel čo odpovedať, aby ma umlčal.

„Častejšie, akoby si si myslela," povedal bez emócií a zvrtol sa smerom do kuchyne. Jeho odpoveď ma zaskočila a nevedela som sa ďalej pohnúť. Bola som ako obarená, teda vlastne šokovaná.

„Ako to myslíš? Nerozumiem, Noah," snažila som sa pôsobiť čo najpokojnejšie, no môj hlas vystrelil do závratných výšin. Šla som za ním do kuchyne a chcela som odpoveď.

„No myslím to tak, že tam chodím pravidelne a poznajú ma tam. To je celé, nerieš to už!" povedal podráždene a vytiahol z chladničky zeleninu. Išiel variť. Bola som veľmi nahnevaná, chcela som odísť a zabudnúť naňho, ale môj dom bol oblepený policajnou páskou. Nemohla som tam vkročiť, kým sa vyšetrovanie neukončí.

Noah začal krájať paradajky na malé kúsky. Medzitým vylial na panvicu olej a začal si hmkať melódiu piesne. Rozčuľovalo ma to. Jeho pokoj nebol na mieste.

„Ten chlapík, ktorý sa ti prihovoril, kto to bol?" položila som otázku bez toho, aby som sa nad ňou aspoň trošku zamyslela a sledovala som jeho reakciu.

„Bol to jeden z tých grázlov, ktorých som dostal do basy," zamračil sa a pokračoval vo varení neskorého obeda. Tváril sa, akoby to bola normálna vec, akoby každý všedný deň zatváral niekoho do basy.

„Čože?" zarazila som sa. Už som bola v koncoch, nevedela som, prečo bol taký pokojný a prečo mi nič nechcel povedať. Riadil sa nejakým feng-shuj alebo čo? Noah ma štval svojím mámvpičistizmom.

„Pozri, vďaka mojej práci som pochytal veľa ľudí, ktorí sa prehrešili voči zákonu," odpovedal a veselo pokračoval vo svojom kulinárskom umení.

„Fakt?!" čudovala som sa. „A čo robíš? Aké je tá tvoja práca," zdvihla som obočie a očakávala úplnú odpoveď, ktorá by ma uspokojila. Pripadala som si ako naivná stíhačka, ktorá mu nedáva voľnosť, no potrebovala som vedieť celú pravdu.

Prichádzam s novou časťou, dúfam, že sa páčila  :) ďakujem za Vašu podporu.

S láskou Leah Silverwind