" nikdy nebudeš ako dievčatá v tvojom veku "
" nikdy nebudeš mať priateľov, ktorí ťa budú mať radi takú aká si "
deň za dňom sa krátil a ja som pochopila, že sa už nevráti. Mohla som mu povedať posledné zbohom, zdvihnúť ten telefón kedy sa ma snažil zastihnúť a povedať mu, že ho možno nejakou časťou svojho vlastného ja milujem. No ale čo ak sa naše cesty navždy rozlúčili? Moja rodina nebola šťastná, keď ma videla po jeho boku. Môj otec, ktorý bol v tomto naozaj rázny chcel aby som sa zamilovala do chlapca, ktorý bol ako on. krvilačný, súťaživý a s krvou pravého taliana. No moje srdce si v tú chvíľu nedokázalo len tak povedať: ,,nezamiluj sa do neho".
Snažila som sa v hlave spomenúť si na jeho tvár, na ktorej som vždy videla iba úsmev. Chcela som opäť počuť jeho smiech, ktorý bol spôsobený tým, že som opäť urobila nejaký ten trapas, ktorý bol v mojom prevedení takzvanou katastrofou. No žiadna spomienka mi nedokázala nahradiť to, čo bolo skutočné.
Obliekla som si tmavé dzínsy, ktoré formovali moju postavu. Nemienila som vo svojom šatníku hľadať niečo, čo by doslova kričalo farbami. čierna, biela, modrá, červená to boli kombinácie, ktoré vyjadrovali to kým som vlastne bola a kým som chcela byť. Schody, ktoré niekedy boli pre mňa problémom som prešla ležérnym krokom. Nepočula som žiaden krik, žiadne údery dverami a dokonca ani výstreli zo zbrane. Bolo to zvláštne, pretože to bolo v našom dome a v našej rodine na dennom poriadku. Nechápavo som sa dívala okolo seba ako keby som sa snažila nájsť vysvetlenie, no môj pohľad ako keby automaticky pristál na krabici, ktorá ležala na stole v obývačke. Priblížila som sa k nej. Mala som zvláštny pocit v žalúdku, ktorý som nedokázala opísať. Bolo to ako keby som vedela čo sa v nej nachádza no nechcela som na to ani len pomyslieť. Krabica, ktorá bola zabalená v papieri a obmotaná kravatou mi pripomenula staré časy.
Presne túto kravatu som dala pred mesiacom Marcusovi k jeho narodeninám. Vedela som veľmi dobre ako túto farbu nenávidí. No jeho pohľad na kravatu mi pripomenul ako ma miloval. Bez váhania si ju obmotal okolo krku a vtisol mi na pravé líce ďakovný bozk. Posadila som sa na pohovku a s malou dušičkou som sa pozrela na odkaz, ktorý bol na krabici.
ľudia ako my si nezaslúžia lásku. Láska je len slabosť, ktorá dokáže spôsobiť oťapenie tvojich zmyslov. Budem rád ak budeš ďalšie moje príkazy brať na vedomie. S láskou otec
Otvorila som krabicu a pred sebou videla srdce, ktoré bolo vytrhnuté z hrude. To srdce, ktoré mi ešte pred pár dňami sľubovalo lásku do konca jeho života. Neplakala som, nevyronila som ani jednu slzu. Na miesto toho som zatvorila krabicu a ...
------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Stalo sa vám niekedy, že ste si tak zvykli na svoju postavu, do ktorej ste dávali kúsok seba, že sa stala vašou súčasťou? každá radosť, každý smútok, každá láska. Všetko ste prežívali intenzívne a spoločne. Možno je to zvláštne no Gabriela je niekedy mojim svedomím. Mojim dobrým ja. Ak si to niekto prečítal prosím neberte to ako príbeh. Je to skôr výkrik do neznáma, potrebujem dať von myšlienky, pocity, nenávisť a lásku. Ani ja sama neviem koľko časti bude. Bude ich 5? 10? 50? neviem...
