Môj stredoškolský denník

PAN konečne aj inak

Taakže, po roku tu znova boli Vianoce a mne, tak, ako každý rok, hrozilo, že sa na PAN nedostanem. To viete... Mama, známky, MAMA a známky a vlastne aj MAMA... to veľmi zaváži...
No, ale ako vždy, môj psychicko- emociálny nátlak ju zatlačil do kúta a vôbec to nebolo tak, že som jej nasľubovala hory, doly, len aby ma pustila...
Podstatné však je, že som sa na PAN aj toho roku dostala. Do LM sme však nesšli vlakom všetci. Prečo? No preto, že Saška urobila vodičák a tak sa tam pekne, krásne odviezla. A zobrala so sebou aj Betku, Heňu, Kristiána a... A  posledné voľné miesto obsadil jej oco, ktorý sa potom tým autom vracal naspäť.
Takže pre mňa miesto neostalo... Nevadí, lebo vo vlaku sme stretli taký milý klub dôchodcov, ktorí sa šli stratiť do Tatier vyzbrojení palicami a ruksakmi pomaly väčšími než boli oni, ale bol na nich taký milý pohľad. Najmä, keď sa ponáhľali s vystupovaním.
Myslela som si, že napriek tomu, že nám minulého roku Heňa vymodlila privát, toho roku sa jej to nepodarí a my si užijeme poriadnu plnohodnotnú spoločenskú zábavu na intráku. Chcela som tomu veriť. A aj som verila, kým nám Miro neoznámil, že na intráku sa tohto roku nebýva, lebo je tam väčšia zima ako obvykle.
Smutné.
Ale nedalo sa nič robiť. Tak sme sa presunuli na Lodenicu, náš nový domov na týchto pár dní a vybalili sme sa.
Ako každý rok sme sa vrátili do kulturáku, aby sme sa rozdelili na dielne, odfotili a pri tom pochopili, čo vlastne znamená prísť o osobný priestor. Príšerná to vec. Z každej strany sa na vás niekto lepí a vy tých ľudí vôbec nepoznáte a pri tom ledva dýchate, lebo hore stojí fotograf, ktorý sa snaží na jednu fotku vtesnať niekoľko sto ľudí. To sú tlaky!
Potom sme sa, ako obvykle rozdelili do dielní. Ja som bola na dielni sama. Teda, takmer sama. Bola tam so mnou Korenko, no úprimne to bolo zvláštne. Tvrdohlavo som totiž trvala na to, že pôjdem na dielňu s názvom Nový cirkus a to som ani netušila, čo všetko sa tam bude diať!
Hneď prvý deň sme si dali stojky, no a tie zvyšné dni sme pokračovali v akrobacii. Samé zaujímavé veci. Zdvýhačky, padačky, stojky, premety, kotule a taká celková akrobacia. Keď sa nad tým vlastne zamyslím, tak myslím, že som ešte nikdy nebola z dielne taká nadšená ako teraz.
Ale tak celkovo sa na PANE toho veľa neudialo. Každý večer zmrzlina v Mekáči a predstavenia. Ráno a poobede dielne a tak celkovo dookola.
Ibaže. Ibaže posledný deň som už odmietala podstúpiť ten kolobeh a tak som ukecala Kristiána aby so mnou zašiel na diskotéku do Šestky. Prekvapivo... Šiel. 
Prišli sme tam a tam bolo ľudí ako nasrato. Bol tam taký celkom pekný šatniar, tak sme si odložili bundy a pobrali sa baviť. 
Neviem, asi je zábava ako zábava, lebo toto veľká zábava teda nebola. Pri takej lajt pesničke na mňa dokonca sadla nostalgia, pretože na diskotéky som dovtedy chodievala iba s bývalým, tak ma to trošku dostalo, no...
Nakoniec som toho fakt mala plné zuby, lebo to tam bolo plné žien loviacich nejakého fešáka a nadržaných býkov, no a ak niekto nespadal ani do jednej z týchto kategorií, tak mal nad štyridsať, menšiu nadváhu, alebo mu aspoň brucho vyliezalo z riflí a v ruke mal zapálenú cigu.
To je mi teda spoločnosť. 
Totálne ma to zabíjalo, tak som sa rozhodla, že vyhľadám spoločnosť ľudí mne podobných a zabavím sa s nimi. 
Spolu s Kristiánom sme sa dostali do takého malého útulného podniku- Kolotočova a tam sme konečne zapadli. Bolo to tam plné ľudí z PAN-u a dokonca tam bola aj Kika! Yesss!! Jeden z mála ľudí, ktorých som tam poznala.
Kristiána však očividne táto spoločnosť nebavila a tak si odo mňa vypýtal kľúče od vchodu. Asi, určite, som v tej chvíli nerozmýšľala a dala som mu kľúče. 
Neskôr som volala so Saškou a ona mji hovorí: ,,Neboj, Kaji. Keď budeš pred dverami Lodenice, len mi zavolaj, ja si nechám zapnuté zvuky a prídem ti otvoriť."
Ja: ,,Isto?? Nebudem ťa budiť??"
Saška: ,,Né, v pohode."
Tak som to neriešila. Ostala som v Kolotočove a pokecala s Jožom. Ako som zistila, robí neskutočne krásne náramky s ľudovým vzorom a navyše, čo je asi najpodstatnejšie, on si ma pamätal! To bol gól!! 
Potom sme sa však museli spratať, lebo sa podnik zatváral. Medzi tým sa mi podarilo vybaviť si kľúče, aby som Sašku nemusela budiť. No, teda, kľúče aj s ich majiteľkou. Monika totiž bývala tiež v Lodenici a ona mala kľúče, tak som sa rozhodla, že pôjdem domov s ňou.
Lenže okolo štvrtej nastal menší problém. Boli totiž štyri ráno. (Aby som to vysvetlila. V ten deň som mala mať so súborom športový deň, a teda som sa mala vrátiť domov. Ani neviem,. prečo som to robila, keď ten deň za nič nestál, no ale ok. Išlo o to, že som sa potrebovala aspoň trochu vyspať, aby som prežila.)
Takže, som o štvrtej vstala a sama som sa vracala na ubytko. Nebol by to taký problém, veď som mala volať Saške a všetko malo byť v pohode. Ibaže, to by som asi nebola ja, keby bolo aspoň raz všetko tak, ako malo byť.
A čo sa stalo?? 
Nič také konkrétne... Iba Saľka mala vybitý mobil. A Heňa tichý režim. Rovnako ako Fabko. A na Kristiána som tak trochu nemala číslo...
Takže v podstate sa nedialo nič vážne, iba mi o štvrtej ráno nikto nedvíhal a ja som sa tak trochu nemala ako dostať na izbu, zbaliť sa a zdriemnuť si aspoň dve hoďky.
Tak som si sadla na lavičku pred dverami a čakala na spasenie. No a pomedzi to som striedavo volala jednotlivým ľuďom a hrala Candy Crush. Okolo piatej ma to tak trochu prestalo baviť, tak som sa šla pozrieť, či náhodou niekto nejde na ubytko. Vyšla som na ulicu a jediné čo som videla, bol nejaký chlap stojaci pod lampou. Divné však bolo, že som nevedela, či stojí ku mne chrbtom, alebo čelom. A rozhodne som nemala v pláne to zisťovať.
Jediné čo bolo v mojej hlave: ,Ak ťa videl, obehneš lodenicu a budeš utekať niekam do mesta. Tam sa mu stratíš a on nebude mať možnosť ťa predať na biele mäso a jedeného dňa sa tomu zasmeješ.'
Schovala som sa teda za roh, ale tak, aby som mala výhľad na príjazdovú cestu. 
A čo sa stalo??
Niečo, čo by som nikdy nečakala. Celou ulicou sa ozval zvuk, akoby niekto hodil pred seba reťaze a potom ich pomaly ťahal k sebe. A to nie raz. 
Moje srdce začalo biť ako splašené. Ani som poriadne nevidela, lebo miesto všetkých žíl a tepien mi búšili oči, ako v tých kreslených rozprávkach. Ani som nedýchala, lebo čo keby bol schopný ma vystopovať po dychu??
Pomaly som cúvala, aby ma nebolo za tým rohom vidno a jednou nohou som už bola na úteku.
Zvuk sa približoval a hlas v mojej hlave kričal: ,Bež! Utekaj! Zmizni! Zachráň sa!'
No a moja zvedavosť tak potichu šepkala: ,Ostaň. Veď čo okrem reťazí môže vydávať taký zvuk? A kto by tu behal o piatej ráno s reťazami? Upokoj sa, na peklo si príliš mladá.'
A tak som proste ostala stáť.
No a na príjazdovú cestu vyšiel týpek, ktorý pred sebou kopal spodok sklenenej fľaše a očividne ho to bavilo. Až keď prišiel bližšie, tak som zistila, že ho poznám a vyšla som spoza rohu.
Ja: ,,Čau."
Týpek: ,,Krisova noha! Boha Máriu, ženská som sa ťa zľakol!"
Ja: ,,V pohode, ja teba tiež. Máš kľúče??"
Týpek: ,,Hej, jasné, kukaj tu!" a ako veľký hrdina z vrecka vytiahol...
...zapaľovač...
Tak sme si sadli na lavičku spolu a pozerali sme na seba. Asi po pätnástich minútach mi niečo napadlo.
Ja: ,,Počuj, a nemáš ty niekoho, kto by nám mohol prísť otvoriť??"
Týpek: ,,Hej jasné, spolubývajúci hore spí."
Tak sme mu zavolali a on nám trochu rozospatý prišiel otvoriť.
Prišla som hore, zbalila som si veci a hodila som sa do postele. 
Desať minút na to mi zazvonil budík a ja som mohla celá bez seba vstávať na vlak domov...
To bola teda noc!