Prisoner

2.

Je mi zima, strašná zima. Drkotajú mi zuby, pravdepodobne na to sa zobúdzam. Uvidím pred sebou chlapíka tmavšej pleti. Pozriem sa na svoje mokré telo, naozaj ma zobudil takýmto spôsobom?!

"Pros-,"

"Drž hubu!" Zvrieskne, na čo mi mykne celým telom a normálne sa postavím. Prázdny kýbel odhodí kamsi do temnoty.

Nič som nespravil! Vždy ku každému milý, s úsmevom pozdravil každého. Nezáležalo či to bol šprt alebo najväčší bitkár na svete. Vybehne mi slza a za ňou desiatky ďalších. Zrazu predo mnou zašermuje nožíkom, takmer zvýsknem od ľaku. Od vrchu až po koniec trička mi ním prejde. Všelijako mi ho naporcíruje, len aby ho mohol dať dole.

"Nič som nespravil." Šepnem. Muž sa rozosmeje a začne mi dávať dole nohavice, nevnímam jeho agresivne pohyby. Radšej umrieť ako byť v tejto polohe a v takomto ponížení ďalších desať minút. Zaobchádza so mnou ako s nulou! Som človek preboha!

"Nevieš prečo si tu, hej?" Odíde odo mňa do tmy, znervózni ma to. "Takže netušíš, čo zlé si vo svojom živote spravil?" Pokrútim hlavou, jeho zosmiešňujúci tón mi trhá bubienky.

"Je to on?" Z väčšej diaľky sa ozve druhý hlas. Idem ho požiadať o pomoc, keď v tom: "Veď vyzerá ako pošuk." Vzlyknem, prečo sa správajú tak otrasne? Ako to niekto dokáže?

Tento raz sa prihovorí ku mne. "Voláš sa Louis?"

"Áno." Aj prikývnem. Možno keď sa budem správať slušne, budú vidieť že ja za nič nemôžem a splietli si ma s iným Louisom.

"Tomlinson?"

Nie! Kurva nie! So zaťatými päsťami a ľudovým pohľadom pozriem do tmy. "Nič-som-nespravil!" Slová vravím oddelene a drzo.

"Budem ťa volať..." zahmká, akože premýšľa. "Šľapka? Štetka? Kurva?"
Zachechce sa, pridá sa k nemu smiech toho tmavšieho. "Škoda že sa ho nemôžme dotknúť!"

"Prestaň! Hádam sa nebudeme dotýkať tejto kurvy. Aj keď..." tmavý sa priblíži do malého svetla, v ruke stále drží nožík. Prejde mi ním po líci a možno to nedávam najavo, no mám strach. Čo bude ďalej? Prežijem? Ak mám zomrieť dnes alebo v priebehu ďalších dní, nech je to aspoň rýchle. Najradšej by som sa zabil sám, než rukou niektorého z nich.

"Poďme preč, prestávaš sa ovládať." Zasmeje sa chalan z tmy a čiernovlasý ho na slovo poslúchne.

Zostávam tak sám, s bolesťami v zápästiach a nohách, neuveriteľne sa hanbím. Vždy som mal problém s mojou postavou, bola nesymetrická a v niektorých častiach som si prial schudnúť. Niall ma učil, že svoje telo musím milovať také, aké je. Veľmi mi tento človek chýba! Síce spolu nechodíme dlho, maximálne tri týždne, avšak tie momenty, situácie, kde mi len on dokázal vyčariť úsmev alebo ma vzrušiť. Povzdychnem si a čakám.

Dlho premýšľam o smrti, modlím sa k Bohu, aby ma prijal medzi svojich. O mame, ktorá od rána do večera bývala v našom malom rodinnom obchode. Pretože postarať sa o sedem detí nie je len tak a ešte k tomu splácať dve hypotéky. Moja najkrajšia sestra Lottie, najbližšia k môjmu srdcu. A...zas Niall.

Prisťahoval sa pred pár mesiacmi, nový spolužiak, nová tvár. Neskôr dobrý kamarát, vynikajúci priateľ a teraz milujúci partner a výborný milenec. Hah, nemôžem prekúsnuť myšlienku, že ho už nikdy neuvidím. Že nebude môj jediný, ako sme si sľúbili, pretože títo dvaja idioti sú podľa mňa homo a podľa mňa...
"Bože, prosím," vzlyknem.

"Chceš jedlo?" Z ničoho nič sa objaví nová tvár, čo sa mi pred pár hodinami smiala v tme. Hnedé vlasy a na prvý pohľad vyzerá, že by z neho mohol byť dobrý otec.

"Nesúď knihu podľa obalu" povedal mi raz Niall vševedne.

Rýchlo prikývnem až ma rozbolí hlava.

"A čo by si si dal? Kosti, čo nám zostali z obedu alebo nejakú plechovku pre psa?" Nevydržím to a rozplačem sa. "Ja čakám!"

Pokrútim  hlavou, že nič nechcem, vtedy mi letí facka, strašný zvuk má dvojitú ozvenu. Najprv sa bojím, že mi natrhol peru alebo vybil zub, našťastie je to len prvotný šok.

"Nemôžeš odpovedať mimikou alebo gestikuláciou, vždy slušne odpovieš, nech už by mala byť odpoveď akákoľvek! Samozrejme, nebudeš jesť normálne jedlo. Vyberieš si z toho, čo ti dáme na výber, ak ti vôbec dáme." Slzy padajú samé, nesnažím sa krotiť vzlyky. "A hlavne," schytí ma pod krk a nasmeruje si ma ku svojej tvári. "Nikdy nebudeš plakať, odporovať alebo zvyšovať hlas!"

Pustí ma a otočí sa na odchod. Povzdychnem si, nie som pripravený! Bože, nech ma hneď zabijú, dnes, za minútu. Pretože ak vravia pravdu a nie je to blbý žartík, nedorozumenie alebo šou, zabijem sa sám.

Bože baby pred chvíľkou som došla z roboty, a hádam pol hodinu prepisujem týchto pár viet na mobil, už sa teším kedy bude ntbook a dám vám viac viet. :-D Potom okamžite pridám novú časť do "old truelove" :-D inak ďakujem sa votes! Potešil by aj komentiš :-)