Dark in the light

Dvadsiata kapitola

„Noah..," zašepkala som sotva počuteľne. Vzduch sa mi do pľúc hrnul v tenkých pramienkoch, celé telo som mala oslabené. Slzy sa mi tlačili na povrch a začala som sa dusiť. Tak ako vždy. Plač bolo to, čo mi nedovolil. To čoho sa aj on bál, to čo nechcel. Hneď ako slané vlny chceli obmyť moje líca, chcel ma zabiť.

„Leah, si v poriadku?" zakričal Noah z kuchyne. Nedokázala som zo seba vydať ani tón. Namiesto slov sa z môjho hrdla vydralo ďalšie hlasné zakašľanie. Začula som hlasné rinčanie skla a rýchlo sa približujúce sa kroky.

„Preboha," zhučal, keď vošiel do kúpeľne. Ostal stáť ako obarený, bol neschopný pohybu. Presne tak, ako keď ja som prvýkrát počula démona v mojej hlave. Tvárila som sa rovnako. Mala som vtedy iba štyri roky. Rozprávala som sa s ním a myslela si, že je to môj kamarát, že ma má rád.

Noah ma opatrne zdvihol zo zeme a posadil na vaňu. Nemohla som nájsť rovnováhu, preto ma Noah podopieral. Raz spredu a raz zozadu. Jemne som sa chytila jeho mužného ramena. Pár ráz mnou jemne zatriasol, pomohlo mi to trošku sa spamätať. Zavrtela som hlavou. Potrebovala som dostať prízrak von zo svojich myšlienok.

„Čo sa tu stalo?" šepol, keď som sa upokojila. Zmätene sa zadíval tými jeho prenikavými sivými očami. Behal nimi po mojej tvári, akoby niečo hľadal. Jeho hlas bol tichý a starostlivý. Stretli sa nám pohľady a ja som vedela, že mu musím povedať pravdu. Teraz alebo nikdy. Ak to zo seba nedostanem hneď, budem mlčať až do smrti.

„Ach, je to zložité. Začalo sa to v detstve, keď som mala asi štyri. Ja o tom nerada rozprávam, Noah," náhle som ukončila svoj odhodlaný prejav. „Vlastne som to nepovedala ešte nikomu. Bol by si prvý. Neviem, či o tom chcem hovoriť teraz, prepáč," sklopila som zrak. Čo ak by démon zmizol, ak by som to Noahovi povedala? Nevedela som, či som mu to chcela povedať. Nemala som na to dostatok odvahy a on...on nemal dostatok pochopenia.

Pohladil ma po chrbte a usmial sa. Objala som ho. Jeho náručie obrovské a cítila som sa v ňom bezpečne.

Padavka! Zvrieskol démon. Si nič, Leah. už to konečne pochop. Nevybuduješ si dôveru, lebo som tu ja. A ja ti nikdy nedovolím, aby ťa ľudia mali radi. Dám ti slobodu, ale nie tu, nie medzi živými. Tu ti nedovolím, aby si bola šťastná. Nezaslúžiš si to...rovnako, ako si nezaslúžiš žiť.

Je mi ľúto, že ťa nedokážem zabiť. Bola by si dávno šťastná a slobodná, ale hlavne, by si nemusela klamať mužovi ako je on. Leah, už to prestaň naťahovať a skoncuj s tým. Ukončime všetko. Tvoj život, problémy, tento falošný vzťah založený na nedôvere a klamstve. Leah, netráp ďalšieho človeka. Nebuď znova na príťaž. Leah, už dosť! Prestaň ničiť každému život!

Chvíľu som počúvala démonov hlas a potom som znovu zatriasla hlavou. Čelom som šúchala po Noahovej svalnatej hrudi. Jeho dýchanie bolo pokojné a tlkot srdca sa stal národnou hymnou pre moje uši. Pri ňom mi bolo úžasne, takmer ako v nebi. No potrebovala som pokoj, ticho a samotu. Vedela som, že mu ublížim. Bála som sa toho, že raz odídem len preto, lebo si to prízrak želá.

Noah skomplikoval celý môj život, zamotal mi hlavu a dostal ma na cestu, z ktorej niet návratu. Vedela som, že musím prejsť rôznymi križovatkami, ale na túto som nebola pripravená. Musela som mu dôverovať. Toto rázcestie ma dostalo do situácie, kedy som musela pokračovať bez šťastného konca, bez východiska. Každá cesta bola prepadliskom do temna. Démon má pravdu, smrť je správny smer.

„To je v poriadku, Leah. Netráp sa kvôli tomu. Povieš mi to, keď uznáš za vhodné, fajn?" pretrhol spleť mojich myšlienok po dlhých minútach a usmial sa.

„Čo chceš počuť?" Odtiahla som sa od neho a zaujato prižmúrila oči.

„No o tebe, tvojich problémoch a tých halucináciách," povedal a pohladil ma po vlasoch. Stuhla mi krv v žilách. Ja ti mám o tom povedať? Naozaj?

„Noah," začala som hlbokým povzdychom. Nevedela som, čo povedať. Dlaňou som si pretrela čelo.

„Pozri, Leah, ja od teba nechcem, aby si mi začala rozprávať celý svoj životný príbeh. Je mi jasné, že si navzájom musíme vybudovať dôveru. Ja len ... len ťa žiadam, aby si sa netrápila." Chytil ma za ruku. „Ak budeš na to pripravená, všetko mi porozprávaš."

Bol to prvý človek, ktorý ma nenútil robiť niečo, čo som nechcela. Konečne ma niekto pochopil, porozumel mi.

„Ďakujem," šepla som a podvihla kútik pier.

„Nemáš za čo. Veď, nakoniec, na to sú priatelia - pomáhajú si," stisol mi ruku, postavil sa a pomaly odišiel. Jeho reakcia ma mierne zaskočila. Chcela som, aby bol pri mne, ale on odišiel. Vtedy som pochopila, že všetci ma môžu takto opustiť, môžu odísť a ja ostanem sama so zamatovým hlasom.

Po pár minútach som sa postavila na rovné nohy a zahľadela na seba v zrkadle. Jemne som si prečesala vlasy. Vyzerala som katastrofálne. Prstami som si premasírovala tvár a jemnými štípancami som vohnala do líc červeň. Opuchnuté oči som ešte schladila vodou a šla za Noahom.

Vletela som do kuchyne ako víchor, ale Noah tam nebol. Postavila som sa pod schody a začala načúvať. Moje vnímavé uši zachytili buchot skriniek, ktoré zatváral až priveľmi necitlivo. Bol v spálni. Schody som brala po dvoch a náhlila som sa za ním. Vybaľoval moje veci z tašky a ukladal na seba do jednej zo svojich prepychových skríň. (On mi urobil miesto v jeho skrini. Dokonca som mala vyhradené aj miesto v jeho bielizníku, ktorý som videla pootvorený.)

„Mohla som to urobiť sama," prehovorila som od dverí a snažila sa chytiť dych.

„Nie. Si bledá, radšej si ľahni. Nechcem, aby sa ti niečo stalo." Ani sa na mňa nepozrel a ďalej vyťahoval veci z cestovnej tašky a ukladal ich. Vyzeral byť nahnevaný. Podišla som k nemu, vzala mu z ruky moje tričko a hodila ho späť do tašky, v ktorej bolo.

„Ale ten hore mi nič neurobí," vybafla som bezmyšlienkovite.

Dúfam, že sa Vám časť páčila a že príbehu ostanete aj naďalej verní :) Ďakujem Vám za skvelú podporu, ktorú mi dávate každým vote a prečítaním :)
S láskou Vaša
Leah Silverwind