Tipujem, že sú to dva dni, kedy mi okrem vody donesú jedlo. Sú to kosti, kde je občasne zanechané mäso, počkám však, kým neodídu, až potom sa na to vrhnem ako besný. Začnem chrúmať aj kosti, úlomky z nich prehltnem, som tak vyhladovaný! Za pár minút nechám prázdnu misku tak, vzdialim sa do najtmavsieho kúta miestnosti.
Pár hodín po tom, keď ma tá žena pred dňami vykúpala, mi doniesli čisté spodky. Hej, spodky! Žiadne tričko, mikinu, či ponožky. Štyrikrát mi doniesli misku vody, tú som pil aj pred nimi, bolo mi to jedno. Ale obhryzane kosti? Štipka dôstojnosti vo mne zostala. Vždy ďakujem, pretože by som nezniesol ďalšiu facku.
"Och, poslušný psík." Zasmeje sa čiernovlasy, príde aj žena. V ruke nesie veľký vandel, už viem na čo. Keď mi to doniesli prvý krát, myslel som, že zošaliem. Mal som chuť ich odstrčiť, prekľučkovat pomedzi nich a utiecť, nemohol som. Nevládal som.
Kvoknem si nad vandel a vycikam sa, následne ďakujem. Prvý krát som zabudol a za to som bol obdareny silnym pravým hakom. Zostanem stáť, pretože ani oni neodchádzajú. Dievča má v očiach slzy, nechápem.
"Keď poslúchaš, je to nuda. Prikazujem ti, aby si odteraz odvrával." Prehodí so širokým úsmevom. Ihneď sa mi naplnia oči slzami, ako môže byť tak krutý?
"Čo ak neposlúchnem?"
"Tak potom tak či tak urobíš to, čo som práve povedal." Bez ďalších slov sa na päte otočí. Aká chuť sa rozbehnúť, zahryznúť sa mu do krku a rozhryznùť mu tepnu! "Perrie!" Zvrieskne na dievča, chudiatko až nadskočí, rýchlo vezme vandel a uteká za tým zmrdom. Ja sa ustato presuniem do rohu a potichu sa rozplačem.
O pár hodín mi dôjde miska vody, poslali len Perrie. Položí to na zem v druhej ruke vedro so špongiou. Neodvážime sa povedať pol slova, no keď ma umýva a zas prechádza po intímnych partiách, zaaukam.
"Prosím, ovládaj sa." Takmer ju nepočujem, má tak zlatý hlas, akoby ho nepoužíva vôbec.
"Tak sa kroť, nie som zviera." Syknem na jej sprostú pripomienku.
"Ale budeš."
A potom už nepoviem ani slova, z vrecka zástery mi podá čisté spodky. Posledná veta mi odznieva v hlave veľmi dlho v tom sa rozkašlem, je mi zima pretože som nahý. Nechcem sa obliekať, keďže telo je stále mokré, potom by sa oblečenie dlho sušilo. Chvíľu počkám, no klepanie zubov sa nedá vydržať, rýchlo si zakryjem aspoň polku tela. Odplazím sa do tmy a snažím sa vybaviť si Niallovu tvár, krásne biele zúbky, rovné vďaka strojčeku, ako si mi zdôveril. Chlpatučkú hruď, vymakané brucho s ramenami. Miloval som ho a milujem.
"Budeš mi chýbať." Šepkal som po prvom sexe, úplne prvom v mojom živote.
"Tak si ma predstavuj v myšlienkach." Odvetil so zaľúbeným úsmevom a bleskovo pobozkal.
Od rozjímania nad minulosťou ma odtrhnú tí dvaja hlúpi ľudia, každý ma zoberie za jednu ruku a vláčia ma po zemi ako handru, snažím sa im vytrhnúť. Nemám potuchy, čo prichádza, prečo to robia. Nič som nespravil!
"Pozri, teraz to bude bolieť, ale po tom bude zas všetko v pohode." Túto vetu som od hnedovlasého nečakal. Po všetkých tých fackách, urážkach, poníženiach. Takže keď to hovorí, musí to myslieť vážne. A ak on myslí niečo vážne, pre mňa to znamená katastrofu!
"Hlavne si pamätaj, ako sa máš chovať." Ozve sa druhý, postavia ma a pripútajú mi ruky o strop. Bože, ani sa mi nestihli rany poriadne zahojiť, opäť sa otvoria!
"Čo sa deje?" Šepnem, aj keď odpoveď sa mi marí.
YOU ARE READING
Prisoner
Fanfiction"Nesúď knihu podľa obalu" túto vetu pozná aj Louis Tomlinson, avšak až keď sa prebudí s bolesťami na neznámom mieste, uvedomí si pravdivosť týchto pár slov.
