Balet v Converskách

1.

Budova mojej novej školy bola veľká. Nevedela som kam mám ísť, keď som už dlhšie stála v chodbe s automatmi. Všetky oči boli uprené na mne. Vedela som že budem minimálne týždeň stredobodom pozornosti. V rukách som držala papierik s číslom a kódom od skrinky. Nižšie bolo číslo mojej triedy.

Vyšla som po schodoch oproti mne.
Očami som blúdila po dverách od tried, no ani jedna nebola tá moja. Bola až na úplnom konci, úplne v rohu. Hodina už dávno začala a tak som potichu zaklopala na drevené dvere. Nečakala som na žiadne ďalej ani nič také, automaticky moja ruka stisla kľúčku.

,,Ty musíš byť Karolína!" Usmiala sa staršia pani za stolom. Letmo som prikývla. Upieralo na mňa oči asi dvadsať ľudí, ale mňa to do rozpakov neprivádzalo.

Som zvyknutá na veľké obecenstvo, stovky očí uprené na mne a na moje pohyby.
,,Študenti, toto je Karolína - vaša nová spolužiačka," z ich pohľadu sa nedalo nič vyčítať. Profesorka ma poslala dozadu k jednej babe.
,,Ahoj," pošepkala smerom ku mne, aby ju profesorka nepočula, ,,som Ema." Tvár jej zdobil široký úsmev. Mierne som sa na ňu usmiala a neodzravila jej, pretože sa profesorka pomaly menila na krvilačného žraloka a mňa si vybrala ako svoju korisť.

Prvý deň sa neskončil bohvieako dobre. Učitelia krútili hlavami nad mojimi známkami zo starej školy. Dôvod prečo ma vyhodili, trocha viacej upresním.

Som baletka. Nechcem sa chváliť, ale dá sa povedať, že som primabalerína. Preto tanec staviam na prvé miesto a učenie dávam bokom. Nejakú dobu (12 rokov) som žila vo francúzku, môjho otca domovina. Narodila som sa tam, takže v podstate aj moja. Baletkou som sa stala keď som mala 6. V 13 sme našli domov na Slovensku - v Trnave. Základná škola mi celkom išla, aj keď sa nezaobišla bez šikany. Baletka čo má francúzky prízvuk, bolo pre siedmakov prechádzajúcich pubertou náramne vtipné. Preto ma často napodobňovali a robili si posmešky.

Stredná ma privítala s otvorenou náručou. Domov mi prišiel list s potvrdením, že ma prijali na športové gymnázium Jozefa Herdu. Radosti som mala na rozdávanie. Cez prázdniny som listovala rôzne knihy a učebnice, len aby som bola pripravená.

Kalendár vykrikoval mesiac september, a mňa naplnil stres. Balet som celé dva mesiace riadne zanedbávala a na špičkách som už poriadne nevedela stáť. Preto som sa po týždni v škole prestala venovať učivu a úlohám, a naplno sa venovala tancu. Rôzne umiestnenia na súťažiach mi priemer opäť vyvýšili, no pribúdajúcimi päťkami znova klesol na dno.

Takto to tam prebiehalo dva roky. Vysnívaná škola sa mi už nezdala taká čarovná a knihy som už ani neotvorila.

Keď som sfúkla sedemnásť sviečok na jahodovej torte, vyhodili ma. Nemohli si dovoliť študentku čo zanedbáva učivo. Keďže si o nás celé mesto šuškalo, rodičia sa prinútili k ráznemu kroku: Ak sa nezačnem učiť, na balet môžem zabudnúť.

Hľadala som rôzne gymnáziá blízko môjho bydliska, no ani jedno nesplňovalo moje požiadavky, škola nemala dobrú povesť alebo mi len podvedomie vravelo: Sem nie. Až som sa preklikala na gympel v Modre. Spĺňalo moje požiadavky, povesť malo dobré, proste ďalšia vysnívaná škola. Lenže bola ďaleko od nášho malého bytu a tak bola žiadosť hneď zamietnutá. 

Osud sa však rozhodol že na tú školu patrím. Otec žiaľ stratil prácu a z maminho platu sme nemohli vyžiť. Nadišiel ďalší týždeň hľadania, len teraz prácu pre otca. Samozrejme som hneď využila situáciu a hľadala len v blízkosti Modry.

Hladanie sa vyplatilo. Ponúkali miesto v jednej pizzérií v nejakom zapadákove. Kedže to bolo od nás ďaleko, a mama v škole (je učiteľka) nebola spokojná, našli sme si malý domček asi 3 ulice od pizzerky. O tri mesiace sme už sedeli v sťahováku s pobalenými vecami. Očami som blúdila po mojom doterajšom meste. Známe domčeky, paneláky a stanice mi mizli z dohľadu.

Po pol hodine sme dorazili do tej dedinky, o ktorej skoro nikto ani nevie, že existuje. Nebola až taká hrozná, ako som myslela. Je tam jedna základná škola, už spomínaná pizzéria a... to je asi tak všetko.

O ďalší týždeň som sedela v autobuse smerom do Modry. Sluchátka v ušiach vyhrávali a vďaka tomu som nepočula nič okolo seba.

Predomnou sa rozprestierala veľká biela budova, tá pre ktorú som spravila všetko.

Vošla som do nej, a chcela dramaticky vojsť do haly, ale bola zamknutá. Respektíve sa dala odomnknúť čipom. Vrátnik ma najprv vypočúval čo chcem, keby som bola žiačka tak mám čip a tak ďalej. Stratila som ďalších desať minút vysvetlovaním prečo a ako.

Nakoniec ma tam vpustil a do ruky mi vložil čip. Kývnutím hlavy som poďakovala. Odtialto to už poznáte. Stála som s očami upretými na mne uprostred haly, svoju triedu som našla a blá blá blá.

Na balet chodím do Senca, teda chodila. Učiteľka čo sama nevie stáť na špičkách a ani otočku čo nevie spraviť, nebudí práve najlepší dojem.

Vrátila som sa k Trnave. Autobusom mi to trvalo dlhšie ako trištvrte hodiny, ale pre  tanec robím šialené veci.

Každú stredu máme na obed a večeru pizzu. Otec nám furt donesie z práce a s chuťou sa do nej pustíme.

Učenie sa už nesnažím tak strašne zanedbávať. Po tréningu si aspoň raz chcem učivo prečítať, no nie vždy sa mi darí. Niekedy prídem domov taká zničená že sa ani neprezlečiem, padnem do postele a v momemte zaspím.

Dúfam, že obe veci budem s pohodou stíhať.

Ahojte!🦄
Vitajte pri mojom ďalšom príbehu.
Pretentoraz TEEN FICTION
Prekonala som svoj rekord - napísala som niečo cez 1000 slov! :D Toto mojej lenivosti vôbec neprospieva :D
Mimochodom, celý tento príbeh chcem venovať Malicka-Potvorka za úplne dokonalé knihy pri ktorých sa bojím (to sa mi nestáva často :P). Nech tvoje príbehy majú také grády, že..wau :D Proste nech sa ti darí čím viac a viac❤ Ešte raz: Tento celý príbeh venujem tebe😊
Love ya!
- Agipka❤