Prisoner

5.

Hurááá! Tak mám ntbook tak aj dlhšia časť :D 

„Čo sa deje?" šepnem, aj keď odpoveď sa mi marí.

„Pamätaj na naše slová!" upozornia ma obaja naraz a usmejú sa na seba. Normálne chcem prosiť, aby ma neopúšťali, no veľké – tipujem železné – dvere za nimi silno buchnú. Srdce mi ide vyskočiť z hrude, nemôžem pomaly dýchať a ruky začínajú bolieť.

Vybavujem si Nialla v ďalších okamihoch môjho života, nebolo ich málo! „Myslím, že ťa milujem." Povedal som mu po týždni nášho intímnejšieho stretávania sa. Pre niekoho skoro, pre mňa neskoro. Keby mu to poviem dávno pred tým, mohli sme spolu stráviť viac času ako tri týždne...

„Myslíš, alebo vieš?" Kukol s nadvihnutým obočím, bol som červený sťa paprika.

„Myslím, že viem." Rozosmial som nás.

„Škoda, lebo ja viem, že ťa milujem."

Stalo sa to v našej obľúbenej kaviarni, vždy sme si objednali niečo iné, bola to naša tajná dohoda. A každý tomu druhému musel vypiť polku, aby nikto nebol o nič ukrátený. JA SOM HO MILOVAL!

Dvere sa potichu roztvoria, je tam tma, ale podľa chôdze spoznám Perrie. Ten druhý musí byť neznámy, čiže... šéf. Pred ním ma toľko upozorňovali? On ma dal zajať? To on mi zničil plány a život? Znenávidím ho ešte pred tým, ako ho uvidím.

„Toto je Louis, pane." Riekne biednym hlasom, plače. Všimnem si, ako v tme dievčina za sebou niečo drží. Prižmúrim oči, aby som lepšie videl, ibaže...tma. „Je pripravený."

„Naozaj?" Chrapľák sa zareže nielen do mojich uší, aj Perrie sa prikrčí. Hnusák hnusný, keby môžem, vrhnem sa naňho a zlomím mu väz, síce neviem, ako sa to robí, ale poriadne by som mu vyvrátil hlavu o stoosemdesiat stupňov!

„Áno." Odvetí tichším hlasom, položí nejakú tácku na zem a zmizne v tme, pri dverách začujem jej vzlyk. Čo bude teraz so mnou? Jeho kroky, stále len v tme, okrem toho sa ozýva len moje dychčanie so srdcom. Asi omdliem, Bože, nech omdliem!

„Nechápem." Povie s počuteľným úsmevom, kopne do tácky, aby sa posunula na svetlo.

Nasucho preglgnem, viečka nevydržia ťarchu sĺz a vypustia ich, aspoň tie sú voľné. Vystúpi z temnoty, najprv semišové čižmičky, neskôr čierne, príliš obtiahnuté džínsy, ďalej pozrieť nedokážem. Keby ho uvidím, pravdepodobne ho opľujem a to mi za to nestojí.

„Hádam ti nebolo povedané, že tu sa neplače?" Podíde bližšie a mám možnosť vidieť divnú košeľu so sakom. „Ani neodpovieš?" Všetko hovorí kľudným hlasom. V návale silnej facke sa pohľad presunie o deväťdesiat stupňov inam. Najprv hnedovlasý, potom čiernovlasý a teraz on. On je najsilnejší, to musím uznať. Cítim tečúcu krv, nemôžem sa ani rany dotknúť, to ma privádza k šialenstvu!

„Bolo." Odseknem. Nemôžem sa správať ako mi bolo povedané, lebo k tomuto človeku nepociťujem žiaden rešpekt. Vďaka nemu sa toto deje! Nasleduje ďalšia facka, z druhej strany. Nevydržím to a s odporom mu vzhliadnem do ksichtu. Opäť mi je do plaču, ani naňho by som nepovedal, čoho je schopný. Veď...oči má ako niekto, kto dokáže ľúbiť, pery, ktoré dokážu nežne bozkať. Tak prečo?!

„No podľa mňa nebolo. Každý ma volá pane, zabudli na to?!" Hlas mu podskočí do ešte chrapľavejšieho. „Ak áno, ty nezabudni." Skloní sa k tácke plnej ostrých predmetov, kuknem na ruky, či sa náhodou nedajú vyslobodiť, spôsobím si tým len ďalšiu bolesť. „Áno, pane."