Prisoner

7.

„Všetko." Šepnem a zatvorím oči. Bolí to, Niall bol ten, čo mi pomáhal prekonať to tu, každú minútu a zrazu sa dozviem, že...

„Šikovný chlapec, dávaš dobré odpovede. Avšak neodpovedal si na poslednú otázku, čo si vyberieš?" Prosebne naňho kuknem, nemôže byť taký zlý! Nemá v sebe kúsok citu?

„Je mi to jedno, pane." Pousmejem sa, zatiaľ čo jemu úsmev zmizne. Nosné dierky sa rozšíria a z fleku mi strelí. Vypľúvam krv na trikrát, dusím sa ňou.

„Bohužiaľ, neprekvapil si ma." No iste, lebo som nevidel jeho tvár! „Mám tu kopec týpkov, čo sú tupí ako ty, každý sa dá zlomiť a ja ti ukážem ako." Jednou rukou ma chytí za plece, ktoré bolí. „Počítaj." Nariadi.

A ide to, plieska ma celou dlaňou po krvavých pásoch. Inštinkt ma postaví na nohy a napne celé telo, zapojí všetky svaly, len aby bolo koža čo najsilnejšia. Lenže niektoré svaly sú tak poškodené, že bolia a ja to po desiatej rane vzdám a vložím sa do pút.

„Mám dve otázky, ak odpovieš, nechám ťa tak. Ak nie, bude to trošku rezať." Krvavú dlaň očistí o tmavé spodky, ktoré sú na mne... štyri dni? „Prvá je, koľko krát?"

„Koľko krát čo?" spýtam sa z posledných síl so zvesenou hlavou a pohľadom na špinavých nohách.

„Proste odpovedaj!"

„Šestnásť." Chcem vidieť jeho reakciu, lebo je ticho, no som vyčerpaný. Túžim, nech tu je Perrie a dáva mi obklady, hmká mi a hrá sa s mojimi vlasmi. Nevadí jej, že sú mastné, špinavé a smradľavé, robí to, lebo chce.

„Výborne a dokopy?"

„Dvadsaťdva."

„Chválim ťa, naučil si sa počítať. Zayn!" zakričí, na to sa pozriem, aspoň budem vedieť, ako sa volajú.

„Šéfe, prečo ma oslovu-"

„Lebo jemu to už môže byť jedno." Hodí hlavou ku mne a odíde do tmy za Zaynom. Ako som si aj myslel, ja sa domovu nedočkám, preto trepem rukami o ostré železo, kým sa mi po rukách nespustí čiaročka krvi, až potom s povzdychom zaspím.

„Som v nebi?" spýtam sa doktora. Všetko je tu biele a ja sa usmievam, žiadna bolesť ma neochromuje. Smútok konečne nepanuje v myšlienkach. Som to ja za starých čias, dokonca mi podajú zrkadlo, žiaden pot ani špina. Krásne to tu vonia!

„Nie, v nemocnici. Spal si veľmi dlho, Louis. Báli sme sa." Uškrniem sa, tak predsa som to prežil!

„A Perrie?"

„Tá je mŕtva." Ozve sa nečakane tretí hlas, otočím sa ku černejúcej pohovke, sedí tam! Začnem vrieskať, hovoriť doktorovi, aby zavolal ochranku, avšak ten černie spolu so všetkým ostatným.

„Louis!" vzbudí ma Perrie pravdepodobne najsilnejším hlasom, aký som od nej počul. „Napi sa." Priloží mi k perám hnusne ochutenú vodu, neskôr sa spýtam, čo to bolo. „Antibiotika. Musíš sa postaviť na nohy! Počula som, že ho bavíš." Zamračím sa. Rýchlo pozriem k obviazaným rukám, nie! Mal som byť už mŕtvy! Položím hlavu na tvrdú zem, zasyčím, ako mi začne vymieňať obväzy.

„Asiže ho bavím, keďže som spal s jeho majetkom. Kokot jeden." Zahreším, čo často nerobievam.

„Prestaň, začujú ťa a dopadneš zle." Trvá jej to pekných desať minút, potom sa postaví na odchod, nezabudne ma pohladiť po čele, usmeje sa.

Ďalej to ubieha pomaly, čučanie na dvere, ktoré keď sa otvoria, modlím sa, aby to nebol on, ma ubíja. Perrie sa mi zdá, akoby chodila každé dve hodiny. Buď antibiotika, voda, kaša čo smrdí a chutí ešte horšie, občas vandeľ, kde sa len otočím na bok a pokúšam sa ho sám vytiahnuť, nakoniec to musí urobiť sama. Zayn prichádza fakt len raz za čas, spýta sa, či sa mi polepšuje, väčšinou odpovedá Perrie.

Jedného dňa prídu všetci traja s vedrami. Len Perrie drží špongiu, plače. „Čo je?" stále mám ospalý hlas. Zayn si kvokne ku mne a netuším, či je to empatický pohľad.

„Tvoj pán ti umyje chrbát."

Šialenou rýchlosťou krútim hlavou. „Ale to nesmie! Nemám to zahojené, ešte mám dva dni brať antibiotika! A stále to bolí!" Vidím, ako aj hnedovlasý pozrie pre istotu do zeme, než aby sa nám oči stretli. „Tak mu dohovorte, prosím." Začujem Perrien ťažký povzdych, hodí špongiu naštvane do vody, za čo od vedľa stojaceho dostane pohlavok.

„Prosím ťa, nenamýšľaj si, že mám nejakú moc." Pousmeje sa Zayn, vezme dievča, čo sa na mňa celú cestu obzerá. Po niekoľkých dňoch sa posadím, je to namáhavé a skučím, nakoniec sa podarí. Najhoršie sa je postaviť bez toho, aby sa chrbát hocako hýbal. Aj to nakoniec zvládnem, podídem ku vedrám, žiadostí sa mi do nich kopnúť, vyliať ich, no čo by nasledovalo potom? Nakoniec, aj tak je to len čistá voda a mňa neumývali od prvého stretnutia s tým odporným človekom.

„Stal sa z teba zdravý človek!" počuť jeho zvolanie. Nie som pripútaný, stačí po ňom skočiť, zlomiť mu väz, alebo sa silno zahrýznuť do krku. A bude po všetkom, budem voľný! Automaticky však robím kroky dozadu. Telo sa ho bojí, už nechce ďalšie utrpenie.

„Dobrý deň, pane." Ozve sa trasot hrdla, dúfam, že ho nepočuje.

„Naučili ťa zdraviť? Aspoň niečo." Prehodí a zjaví sa vo svetle lampy, dva metre od vedier, ja stojím v mojom tmavom kútiku. „Viem kde si, ty kurva. Vystúp."

Možno by som sa aj pohol, keby nohy neskameneli. Nemôžem ho ani vidieť, nie to cítiť a už vôbec neznesiem jeho dotyk, nech by bol akýkoľvek. Krok sa zrýchli, pomaly zatváram oči, pripravený na čokoľvek, preto ma neprekvapí silná facka a následné sotenie do steny. Skríknem od bolesti, ihneď sa od steny odrazím.

„Teraz choď pri tie skurvené vedrá a ľahni si!"

S chrbtom v plameňoch sa pomaly približujem a dúfam, že som sa nemýlil a naozaj je v nich len voda. Žiadna pridaná kyselina bez pachu. Ľahnem si na studenú podlahu posiatu miliónmi mini kamienkami. Zvykol som si na plachtu, teraz sa ocitám na začiatku, kde sa mi smial Zayn s tým druhým.

Vidím ho približovať, otočím sa na druhú stranu. Vezme jedno z vedier, som si vedomý, čo bude nasledovať. Mal ma radšej priviazať. V jeho tieni vidím, ako ho dvíha skoro nad hlavu a vyklopí jeho studený obsah na zapálený chrbát. Snažím sa vydržať spoločne s kričaním a búchaním pästí do špinavej zeme.

„Nečakal som, že to dáš, avšak tu máme ďalšie dve." Pod umývaním som si predstavoval, že ma náročky bude škriabať špongiou, no toto... Bože, čo je horšie? „Poďakuj."

„Ďakujem." Dostanem zo seba.

„Aspoň nemusíš počítať." Rozosmeje sa, mňa jeho poznámka rozplače. Ide však len o slzy, ktoré nemôže vidieť. „Smrdíš, tvoja hygiena je otrasná, bude ťa treba aj vydrhnúť." Nie. Nie! NIE!

„Tvoj parfum je horší." Je mi to jedno, bude to bolieť tak či tak. Nadvihnem hlavu a pootočím k nemu, rozšírené dierky, pery stisnuté do čiarky.

„Bože, ja ťa zničím." Zasmeje sa odrazu. 

Aká som len bola šťastná a prekvapkaná za včerajšie komenty! :D SOm rada, že vás to baví a že nie som jediná, kto má rád takéto... SADO-MASO :D 

No a... myslíte si, že Harry ho naozaj zničí? :)

Inak už mám v sebe trochen vína idem von, tak držte palce, aby som nedopadla zle :D Papikýý :D