Zmena mi otvorila oči √

32.kapitola

ANETA

„ Nemyslel som si, že si až na takých starých mužov! A tiež som si nemyslel, že ma budeš podvádzať!" kričal na mňa.

„Ale..." začala som. Nevedela som čo to do neho vošlo.

„To ťa budú len tak teraz nociť cudzí muži domov? Hm?" kričal ešte viac. Mne sa do očí nahrnuli slzy. Ako to môže povedať?

„Prišlo mi zle..." začala som vysvetľovať.

„Hej? Aj mne je teraz zlé z teba!" skočil mi do reči. Rozplakala som sa. Do celého tela som dostala triašku. Nezmohla som sa ani na slovo. Iba som sa prizerala ako okolo mňa odchádza. Všetko sa tak strašne rýchlo zomlelo.

ADAM

Zareagoval som prehnane. Áno uvedomujem si to, lenže ona ma tak strašne nahnevala. Prečo ju ten cudzí chlap doniesol domov? Ach. Mám plnú hlavu otázok a namiesto toho aby som hľadal odpovede sedím v bare. Kopol som do seba jeden pohárik vodky. Na upokojenie. Zaplatím a idem domov. Tento raz som už pokojní a som odhodlaný čeliť pravde. Nechám ju vyrozprávať sa.

ANETA

Už som ako tak v pohode. Keď som prišla do domu sadla som si do tohto kresla a tu sedím už dve hodiny. Takže moja psychyka je na bode mrazu. A zdravotne? Stále mi je na nič. Musím sa ísť aspoň napiť. Veď som vyplakala aj celé more vody. Postavím sa na moje nešťastie až príliš prudko. Opäť sa mi zatočí hlava, no tento krát to už neustojím. Padám na zem a vidím tmu. Tak dokonalú čiernu tmu.

ADAM

Stojím pred domom. Nádych a výdych. To zvládneš. Pekne si ju vypočuješ a pochopíš ju Adam! Vytiahol som kľúče a otvoril dvere. Všade bola tma. Čo ak nie je doma a išla sa vyplakať tomu mužovi? Nie! To by mi nespravila! Vytiahol som číslo a zavolal jej. Zvučku jej mobilu som počul prichádzať z obývačky. Pomalým krokom som tam išiel. O niečo som zakopol. Rozsvietil som svetlo. Pane Bože! To nie je pravda! Na zemi ležala osoba, ktorú nadovšetko milujem. Sadol som si na zem a zobral jej tvár do mojich dlaní. Bola úplne bledá a studená. Neváhal som ani chvíľu a zavolal som záchranku. Potom sa všetko mlelo veľmi rýchlo. Ani neviem ako. Teraz sedím na chodbe a čakám na verdikt doktorov. Jej bolo určite pred tým zle. Ja som jej neveril a ešte som jej k tomu pridával starosti. Všetko je to určite moja vina. Zaboril som si tvár do dlaní a trápil som sa výčitkami.

ANETA

Zobúdzam sa v nemocnici. Do ruky mám napojenú infúziu. Dúfam, že nemám nejakú vážnu chorobu. Bojím sa, keďže už pred tým mi bolo zle. Zle mi bolo aj v parku a domov ma doniesol pán a Adam na mňa nakričal. ADAM! Je tu niekde? Čo robí? Stále ma ľúbi? Musím ho vidieť! Začnem sa zdvíhať, no v tom príde doktor.

„Slečna, ležte! Musíte odpočívať!" oznámil mi. Wau to mi je ale novinka.

„Prečo som tu?" spýtala som sa ho pokojne, no hlas sa mi aj tak triasol od strachu z jeho odpovede.

„Doma vás našiel váš priateľ a zavolal k vám záchranku. Očividne sa zľakol, keďže vás našiel ležať na zemi, no nebol dôvod na paniku," rozprával a potmehúdsky sa usmieval.

„Ale mne v ten deň bolo zle. Takže to nie je nič vážne? Žiadna smrtelná choroba?" opýtam sa doktora. On sa zasmeje. Čo mu je smiešne?

„Nie, žiadna vážna choroba. Je to len obyčajné tehotenstvo," dodal s úsmevom.

„Prosím?" skoro mi vyleteli oči z očných jamiek. Je pravda, že sme v poslednom čase sme si pozor moc nedávali.

„Dobre ste počuli. Budete mamina," zasmial sa.

JA BUDEM MAMINA.