Tak trocha stereotyp

Krásny úsmev

Je streda ráno. Bolý ma hlava a je mi zle, skúšala som volať mamke ale nezdvíhami. Dala som si ranú sprchu a pomali som sa začala obliekať v tom mi zazvonil telefón a ten zvuk bol hrozný. Mala som pocit že mi roztrhne hlavu. Zdvihla som jej to a povedala čo mi je. "Iba si vymýšlaš, určite píšete niaku písomku" neveriacky mi odvetila. "Nie, žiadnu písomku nepíšeme" nekompromisne som sa s nou hádala. "Neverím ti."
"Prečo? Čo som ti spravila?"
"Veja tu nejde o to či si mi niečo spravila alebo nie."
"Tak o čo tu potom ide?"
"O to že ti proste neverým, moju dôveru si už veľakrát sklamal."
"Nikdy si mi neverila aj keď som mala pravdu ja" bezočivo som sa s ňou hádala dalej.
"Nemám na toto nervi,mám veľa práce, doma si to vyriešime."
"Ak sa toho dožijem" hnusne som jej odvrkla a zložila. Bolo mi fakt zle a nemala som chuť to s ňou dalej rozoberať. Nikdy mi neverila, nato som si už zvikla ale s tým že som chorá mi mohla uveriť, veď musela počuť že som zachripnutá. Bolo 7:15 keď som sa doobliekala a rýchlo som sa išla obúvať. Na zástavku som musela utekať, aj napriek ostrej bolesti v hlave. Autobus sa chystal odísť, keď som dobehla na zástavku. Myslela som si že je to stratené ale šofér si ma všimol a zastal. "Ďakujem" povedala som s milím úsmevom na tváry. Muselo to vyzerať fakt hrozne kedže som bola celá biela a chcela sa my vraciať. "Nabudúce nezastanem" hnusne odvrkol. Sadla som si k Táni, obiali sme sa a začala sa ma pýtať prečo meškam viac ako obvikle. Všetko som jej vysvetli a ona sa zatvárila smutno. "Vydno že si celá niaka bledá."
"Hlavne nebuď smutná"
"No dobre, pokúsim sa."
"Ďakujem" povedala som úprimne a dala si sluchatká. Začala som rozmýšlať, či znova stratnem toho chalana. Bola som celá nedočkavá. Tána si to na mne všimla.
"Načo sa tak tešiš? Povedz mi nech sa môžem aj ja tešiť" povedala mi s úsmevom na tváry.
"Ale na nič, a kde je Denis?" rýchlo som sa snažila zmeniť tému.
"Neviem, možno je chorý." Tána ma neodhalila a tak som len dalej počúvala. Keď autobus zastal, bola som strašne zvedavá. Hneď ako som vystúpila, pozrela som sa pred seba a hladala som toho chalana. Keď sa nám stretli oči, tak sa len úsmial, pozeral sa presne na mňa. Čakal na mňa? Chel ma vydieť? Bol nedočkavý ako ja? Cíti to isté čo aj ja? Tie to otázky mi výrili hlavou ale ani na jednu z nich som nepoznala odpoveď. Stále sa mňa pozeral a v očiach mu svietili, hráve iskierky. Bol taký krásny. V tom ma niekdo chytil za plece. Bola to Tána a zo zdvihnutým obočím sa na mňa dívala.
"Čo je?" odvrkla som.
"Niečo som sa ťa pýtala"
"Prepáč ale nevnýmala som ťa." Všedci už vystúpili a autobus odišiel, zostali sme tam len my dve a pár ludý ktorý sa niekam po náhlaly. Určite nás počuje. Čo si asi myslí? Sleduje nás? Pozná nas? Vie kdo sme?
"Chcela som vedieť, že čo by si chela mať za schopnosť" dalej si mlela Tána o svojom.
"Jednoznačne by som chcela vedieť čítať myšlienky a nemá to nič spoločne s Edwardom" usmiala som sa a pozrela sa na toho chalana, ktorý ma stále s úsmevom pozoroval. Prišli sme do pretlačenej šatne, odkial som chcela čo najskôr vypadnuť. Odkedy som zbadala toho chalana tak som celkom zabudla na bolesť hlavy ale ta sa vrátila len čo ku mňe prišiel Milan. Pozdravil ma a začal rospravať ako sa mal včera dobre. Bolo na nom vydieť že je opyti.
"Pil si?" razne som sa ho opýtala.
"Je to vydieť?" vylakane mi odpovedal otázkov.
"Trocha ale ja som sa s kôr chcela opýtať či by si my trocha nedal."
"Ti chceš piť? V škole? Pila si už vlastne niekedy?" začudovane ale zo smiechom sa namna pozeral.
"Áno chcem piť, trocha na uvolnenie, no a čo že v škole veď len trocha, to mi hneď nestupne do hlavu. Ano pila, niesom take neviniatko na ake sa hrám." odpovedala som mu zo smiechom na všetky jeho otázky.
"A čo dobrého máš?"
"Načo len maš chuť? Stači si vybrať mam tu doho dosť."
"Hlavne nech to je niečo silne."
"Nič nemá menej ako 35%." odpovedal s úsmevom na pérach.
"Máš aj domácu?" vedela som že z nej budem hneď opita ale neriešila som to.
"Jasne že mám 55% ale neviem či ti ju dám, bojím sa že z nej hneď zostaneš opitá.
"Hlavne sa nerob že ti namne záleži."
"No dobre teda, tak ťa čakam v triede."
"Dobre"
Vedla mňa zrazu namiesto Milana stala Tána.
"Načom ste sa dohadovali?"
"Len tak že či nema liek na moju hlavu."
"Jeden liek stál ráno na zastavke." s úsmevom povedala a očami ma prebodávala.
"Vôbec neviem o čom hovoriš veď toho chalana ani nepoznám." odvrkla som jej a rozbehla sa do triedy. Milan ma už čakal pri mojej lavici s niakou taškou v ruke.
"No tebe to ale trvalo." hneď namňa vyštekol. Ignorujuc ho som si sadla na svoje miesto a vytrhla mu z ruky tašku.
"Opatrne, nie že ju rozbiješ! A daj si len trocha, nechcem aby učitelky patrali kdo ti dal napiť."
"Hlavne klud, veľmi dobre viež že bi som ťa nebonzla."
"Viem, to je tvoje jedine štastie, inak by som ti ju nedal."
"Tak to mám štastie že mi veríš." povedala som mu s úsmevom. Napila som sa a naspäť mu podala tašku.
"No čo aka je?"
"Výborna"
"Som rád že ti chutý" povedal a s kútikmy úst sa mu pohrával úsmev.
"Dáš mi ešte?" prosebne som sa ho opýtala.
"Nie" razne odsekol.
"Ale,prečo?" vyzvedala som a nedala som mu pokoj.
"Lebo no...proste nechcem aby si pyla."
"Nemusíš sa tváriť, že ti na mne záleži aj tak viem, že som ti úplne ukradnuta."
"To si len ty mislíš."
"Miluje ťa" zakričal Dávid. Zrejme počúval náš rozhovor.
"Prečo si nás počúval?" nemilosrdne som nanho vyštekla.
"Lebo môžem"odvetil zo smiechom.
"Potom nevieš čo je slušnosť.
"Lebo ti o nej....začal Dáviď ale do reči mu soočila Taňa "prestaňte sa hádať, šibe vám?" Taňa sa na mna pozerala nechápavil výrazom ale ja som si ju nevšímala, pohladom som behala po triede a hladala som Milana. Je pravda čo povedal Dávid? Naozaj ma Milan miluje? Čo mam robiť? A kam Milan išiel? Moja mysel vnýmala len tieto otázky ale nepoznala na ne odpoveď.
Celý deň prešiel v pochmúrnej nálade a Milan sa stále neukázal. Čakali ma ešte try hodiny a mne bolo strašne zle. Nikto nemal tabletku a tak bolesť hlavy neprestávala. Z myšlienok do ktorých som bola ponorená ma vytrchla až triedna.
"Je ti zle?" opýtala sa ma ustarosteným pohladom. Chcela som jej niečo odvrknúť ale namiesto toho som len povedala "nie, je mi dobre."
"Ale si celá bledá a určite maš horučku" nedala sa učiteľka. Každý by si vimýšlal ako mu je zle, len aby mohol ísť domov ale ja som to nechcela, lebo som vedela čo by ma čakalo doma.

Neska tu je taka trocha dlchšia časť. Najprv som si povedala že budem písať judnu časť ako jeden deň ale potom som zistila že to nejde a niektoré časti by potom boli veľmi dljé a ine zase krátke ☺. Dúfam že sa vám môj príbech páči ☺. Táto časť ma 1229 časti.