„Ale ide." Rozpustí si vlasy z mini drdolu a pokrúti hlavou, sú mu po plecia! Fakt, gay! „Pozri na mňa a pozri na seba." Vystrie ku mne ruku a vydá zo seba nechutné tóniny. „Preto sa ti pozriem na zadok."
Obíde ma. Úpenlivo premýšľam, či má cenu sa brániť – nemá. V sekunde mi stiahne tepláky spoločne s boxerkami do polky stehien. Očakávaný výsmech ale neprichádza, práveže je hodnú dobu ticho, rozhodnem sa ponad plece kuknúť, či žije.
„Ak sa otočíš, nepraj si ma!" Tak ma obleč, ty sukin syn! „Už chápem Nialla. Bol spokojný aj s tým, čo máš vpredu?"
V očiach začnem cítiť mokro. Nestačí, že som aj bez toho dostatočne ponížený? Raz mu to naozaj všetko vrátim a bude to on, kto bude prosiť, plakať a uvažovať nad samovraždou!
„Neboj sa," vytiahne mi tepláky s boxerkami hore, až príliš! Zarezávajú sa a som si istý, že to urobil náročky. „Na dnes stačilo. AVŠAK!" Zočím jeho vysmiatu tvár. „Máš trest." Isteže. „Tieto dni mám voľno, strávim ich tu a budem dohliadať, aby si si ho poriadne odpykal. Mne nik nebude odporovať, odvrávať alebo ma neposlúchať! Zayn s Liamom ťa nič nenaučili."
So slzami zvesím hlavu, ihneď mi pod bradu vloží ukazovák, aby mi ju znovu nadvihol.
„Celých dvadsaťštyri hodín na nohách, ak sa potom podvolíš, pustím ťa."
„Ako podvolím?" Facka. Nie silná, no nemôžem hovoriť o slabote.
„Spravíš to, čo ti poviem bez ohľadu na to, aké strašné to pre teba bude. Náhodou by si mal byť rád, že niekto ako ja, chce niečo ako teba." Nie som vec! Nech si to konečne uvedomí, nie som ani Niall! Nevydržím to, proste mi slza vybehne, hanbím sa za to. „Tak, uži si samotu, kurvička."
A keď sa dvere zabuchnú, spriadam plány, ako by som ho mohol zabiť alebo sa pomstiť.
*
Desať, dvadsať, možno tridsať hodín, keď sa dvere otvoria. Ten čas je nekonečný. Spomínam si, keď som mal čakať len desať minút na autobus a nervózne sa prechádzal, klepkal prstami o mobil, znudene sledoval ľudí okolo alebo púšťal pesničky, pri ktorých mi to rýchlejšie ubiehalo. Tu? Nič, len čumieť do tmy, raz stáť, aby ruky neboleli, potom sa podvoliť kŕčom v nohách a zavesiť sa celou váhou o putá.
Jasné, že som sa pocikal. Plakal som ako malé decko, nenávidel každého, koho som tu spoznal, dokonca i Perrie. Nemohla sa potajomky dostať ku mne s vandľom? Len na tridsať sprostých sekúnd. Našťastie mi to uschlo, len pod nohami mám veľkú kaluž, na ktorej sa Diabol pousmeje.
„Ako vidím, trpíš viac než som si myslel. A opäť smrdíš! Preto som aj tu, kvôli tebe." Zvedavo vzhliadnem, v rukách nič nedrží. Fľašku s vodou, misku s jedlom... o nič iné nemám záujem. „Rozmyslel si si to?" Pokrútim hlavou, ako inak – rozosmeje sa. „Si tvrdý oriešok, Louis Tomlinson." Šepne zamyslene, bez štipky výsmechu. Spôsob, akým moje meno vysloví, ma zaujme a nerád sa priznávam, páči sa mi to. Konečne nie kurva, štetka.
„Ja viem, pane." Pri vete si dvakrát odkašlem, také sucho panuje v hrdle!
„Tu ti to, bohužiaľ, nepomôže."
Nutkanie kričať, zavolať ho späť, ako náhle odchádza. Nemôžem tu zostať ďalších dvadsať hodín v smäde a hlade! Psychicky to nezvládnem! Som zvyknutý na hluk, vďaka sestrám, obchodu a škole. Nikdy som nemal pokoj, neustále hlasy, krik, moje meno...
*
„Hej, Loui!" prefacká ma ženský hlas.
„Lottie?" šepnem sám pre seba. Som si vedomý, že to nie je sestrička. Perrie.
„Prišla som ti dať piť, pán mi to rozkázal." Nahodím znechutený ksicht, nebudem piť! Takto blízko smrti som ešte nebol a ja túžim naozaj umrieť! Vzdal som sa sna, že sa niekedy pomstím, to by som nemohol byť zavretý tu! Bezvládny, neschopný sa ani vyčúrať!
„Perrie," idem z posledných síl. „Povedz mu, že som pil. Nechaj ma." Dievča neveriacky pokrúti hlavou, očami sa neprestáva dívať na moje ruky, po ktorých už dávno steká krv.
„Poviem mu, aby ťa zvesil."
„Nie!" jasné že sa mi nepodarí vykríknuť alebo použiť hrubší tón, ihneď sa rozkašlem a idem ju chytiť za ruku, no reťaze mi to nedovolia. „Prosím, som zmierený so smrťou. Čo pekné ma tu čaká?"
„Louis! A prečo som tu ja? Pre nádej, že ma pustia?! Žijem pre pomstu a ty si jediný, kto mi môže pomôcť! Tak pi!" Odignorujem ju, zvesím hlavu. Smrť je krajšia ako pomsta. Vyslobodenie od problémov, od nekonečného bytia...
Nahnevane odchádza preč, je mi to fuk. Čakám na bezbolestnú smrť. Určite umriem v spánku, veď som dehydrovaný, vyhladovaný... Spomeniem si na matku, na jej večné kruhy pod očami z vyčerpania, mala aj ona chuť občas všetko skončiť? Napríklad keď umrel otec?
„Si v pohode?" pýtal sa ma Niall. Vtedy sme boli len kamaráti, ja som si stále nechcel priznať, že som gay, hoc v podvedomí som nesníval práve o ženských krivkách.
„Áno." Odvetil som s nezáujmom. Nerád som sa bavil o súkromných veciach a osobných pocitoch. O otcovi som dokonca ani nikomu nepovedal, ibaže ľudia hovoria aj to, čo nemusia a tak sa rýchlo po škole rozniesla novinka, ktorá v rebríčku klebiet vystúpila na prvé miesto.
„Nie, nie si. Ale to je v poriadku." Pozrel som naňho ako na cudzieho. Ešte nikdy som nepočul tak povzbudivé, úprimné slová.
A možno aj vďaka týmto slovám som sa doňho tak bezhlavo zamiloval, že som si nevšimol ako často ťuká do mobilu. Ako často sa odrazu postavil z postele a išiel preč. Neriešil som to. Dokonca u nás prespal len jedenkrát a uňho som nikdy nebol. Malo mi dopnúť, že niekoho má, lenže...bol som zamilovaný.
No čo myslíte, čo sa s Louim stane? :)
ŞİMDİ OKUDUĞUN
Prisoner
Hayran Kurgu"Nesúď knihu podľa obalu" túto vetu pozná aj Louis Tomlinson, avšak až keď sa prebudí s bolesťami na neznámom mieste, uvedomí si pravdivosť týchto pár slov.
