Nemusia všetkému rozumieť

~15~

Ráno ma zobudila Izzi s krikom, že idem do New Yorku. Fantázia. Ešte mi aj povedala, že časový posun je päť hodín. Lebo bez nej by som si to určite nezistil. Tak a teraz tu raňajkujem
rožok s maslom a šunkou. 

,,Ja som tak rozmýšľala, no neprišla som na to, prečo ešte stále chodíš do školy. Veď predsa už nemusíš..." ajaj... prečo práve toto? Pravdou je, že s Emmou sme mali plán, že za všetkých okolností dokončíme školu. Čo jej mám na to povedať? ,Vieš, ja a moja mŕtva priateľka sme si povedali, že dokončíme školu, nech sa deje čokoľvek.'

,,Ja to nechcem riešiť,"odvetil som vyhýbavo. Áno, je pravda, že má tá škola nebaví, ale iž som začal, tak to aj dokončím.

,,Nikdy nič nechceš riešiť! Si strašne zaťatý. A tvrdohlavý."

,,No tak a som! Je to pre mňa nepríjemná téma."

,,Možno by ti pomohlo, keby si sa vyrozprával," usmiala sa na mňa ako šteniatko.

,,A je to tu. Nepotrebujem sa s nikým rozprávať! Nie si môj psychológ."

,,Nezvyšuj po mne hlas!"

,,Dobre, stačilo. Zobudíme susedov. Neriešme to teraz."

,,To mi hovoríš stále," mala pravdu. No ja sa teraz s nikým nepotrebujem rozprávať. Pre tentokrát. Nemám chuť niekomu hovoriť o mojich problémoch. Hlavne nie sestre. A ani jej nechcem vešať na nos moje problémy. Veď predsa neumieram kvôli tomu. 

,,Pohni si. Už by si mal ísť na autobus. Síce je celkom divné, že po teba neposlali nejakú mega super limuzínu," zamyslela sa.

,,No je to divné. Mohli. Ale nie určite si povedali ,,Však určite si nejako pomôže."" 

,,No už choď, lebo to nestihneš." 

A tak som sa vybral na autobus (nakoniec s cestovnou taškou). Na božie šťastie som si nezabudol slúchatká, čomu som veľmi rád. Už som dostal mini infarkt, že som ich zabudol. Neviem ako by som to bez nich prežil. Začala mi hrať veľmi stará pesnička (okej, možno nie až tak, ale to nevadí). Lenže nie tak úplne originál... To je jedno. Aj tak už ide ten autobus. Nastúpil som a postavil som sa k dverám. Nato, ako je skoro, je tu pomerne veľa ľudí. Po veľmi dlhej dobe, čo chodím autobusom som si sadol. Je to dosť zvláštny pocit. Sedel som na tej jedno-sedačke, ak sa chápeme. Nechal som sa unášať hudbou a snažil som sa nemyslieť na to, že budem letieť lietadlom, ktorého sa, samozrejme, bojím. Áno. Bojím sa lietania. Vlastne ani nie tak lietania, ale toho čo sa môže stať. Dobre, kašľať na to. 

Po veľmi dlhej a ukľudňujúcej jazde autobusom som konečne vystúpil. Ako som vystúpil, skoro som sa dovracal na chodník. Zostal by im tu pekný suvenír. A niekto by doň zas skočil alebo hodil šabľu ako aj ja. Lenže nič také sa nedialo, chvalabohu. Kráčal som cestou k letisku a najradšej by som hodil spiatočku.  Fuuuu, doooobre, bude to fajn. Len žiadny stres. Zvládnem to. Napíšem ten sprostý test a pôjdem domov. Netreba z toho robiť vedu. 

Vošiel som do preplnenej haly a išiel si vypýtať lístok. V prílohe písali, že ho mám rezervovaný na moje meno. Tak som si preň išiel. Bez problémov mi ho vydali (určite zavážili peniaze tej spoločnosti). Ja som sa odšuchtal sadnúť si, kým budú oznamovať môj let. Zatiaľ som tu chytil wi-fi, čo je fajn. Prezeral som sociálne siete a mal jedno slúchatko, aby som počul čo budú oznamovať. Keď oznámili môj let, tak som sa postavil a išiel do lietadla. 

Konečne som sa pokojne usadil. A môže to začať. Už nemôžem vycúvať. Nech sa deje čokoľvek, vydržím to tu do konca. Bude to v pohode. Nič sa nemôže stať. Ibaže by sme padli do mora alebo tak, ale je to fajn. Bude to fajn. Budem veľmi rád, ak prežijem tento let.  Snažil som sa ukľudniť, a keď mi už bolo viac než fajn, snažil som sa  zaspať, čo sa mi aj podarilo. 

Zobudil som sa až niekedy pred pristátím lietadla. Takže som skoro celý let prespal. Vedľa mňa sedeli dvaja dôchodcovia (asi manželia) a predo mnou dosť umrnčané malé sopľavé decko. Krása. Nechcem ani vedieť, kto sedí za mnou. Dúfam, že nie ďalšie decko. Snažil som sa nenápadne otočiť, no nedopadlo to podľa mojej predstavy. Mimochodom, sedel tam nejaký zamilovaný párik. Bleh. Nuž, chalanko musí mať dosť peňazí lebo pochybujem, že to platila tá baba. Alebo si na to našetrili spolu, čo by bola asi tá najlepšia možnosť. Dal som si naspäť do uší moje doposiaľ druhé lásky v živote. 

                                   °°°

V letiskovej hale ma už čakal nejaký pán v obleku. Zistil som to, keď ku mne podišiel a povedal moje meno. Bolo to veľmi zvláštne. Zaujímalo by ma, ako vedeli ako vyzerám. No radšej to nechám tak, nechcem to vedieť.

Viedol ma k peknému čiernemu autu. Mám pocit, že to bolo AUDI. Lenže nie som si istý. Nastúpil som a nechal sa viesť ulicami New Yorku. Stále tomu neviem uveriť. Je to tu veľmi zaujímavé.
Po približne pól hodine, možno viac, sme zastali pri veľmi veľkej sklenej budove. Samozrejme, vošli sme dnu. Ten pán sa niekde vyparil a ja som sa ocitol asi v nejakej predsieni. Všade bolo príliš bielo. Dva kvety pri dverách, ďalšie kvety na pulte a za pultom celkom pekná dáma. Červenovláska, aby som bol presný. Mala veľmi detský kukuč. Ako som si stihol všimnúť, pracujú tu veľmi mladí ľudia. Tá baba mohla byť v mojom veku. Možno trošku staršia.
Ani som si nevšimol ako a ocitla sa pri mne.

,,Vy ste, ten...?" Povedala a obzrela si ma od hlavy po päty. Veľmi nepríjemné.

,,Hmm, asi áno."

,,Denis Horvath?"

,,Áno, to som ja."

,,Poďte za mnou." A tak som šiel.

Zaviedla ma do miestnosti, v ktorej sa budú písať testy. Ono tu boli naozaj lavice! Za nimi sedeli divní týpci v oblekoch. To som tu asi jediný v čiernych rifliach s dierami na kolenách a kanadách. Ale košeľu mám! Znovu to bola veľmi biela miestnosť.

Usadil som sa do poslednej lavice, aby som nebol veľmi na očiach, i keď o tom trošku pochybujem. Každý jeden z nich na mňa pozeral ako teľa na nové vráta. Obzrel som okolo. Týpci sa tu učili. Cítim sa ako analfabet. Počkať! Naozaj si ten vo vedľajšej lavici opakoval periodickú tabuľku prvkov?!