Prisoner

13.

Kvôli komentíkom dávam dlhú čas :D 

Dokonca u nás prespal len raz a uňho som nikdy nebol. Malo mi dopnúť, že niekoho má, lenže...bol som zamilovaný.

Uprostred dumania nad tým, čo bolo, ma vytrhne studená voda. Zas ma prebudili ako psa!

„Aký máš problém?!" skríkne Diabol. „Čo vlastne chceš?! Ani podobrotky, ani pozlotky!" rukami sa zatiahne za rozpustené vlasy, má ich trošku kratšie. „Odpovedz!"

„Chcem umrieť, pane." To jediné želanie mi môže splniť, preto ho o to žiadam ako o almužnu.

„Si kurva a nie chorý pacient! Tak sa tak láskavo začni správať!" A plesk! Facka! „Napi sa!" priloží mi k ústam misku, nestihnem sa ani nadýchnuť, ani otvoriť ústa, leje mi to priamo do nosa! „Bože, nešikovný. Čo na tebe videl?" Druhá facka, poriadne sa nevykašlem a znovu ma začne dusiť vodou, tentoraz sa snažím prehĺtať čo najviac. „Poďakuj."

„Ďakujem, pane." S hrôzou zistím, že pseudonym vyslovím automaticky. No čo, môže mi to byť tak jedno.

„Príde Perrie a umyje ťa. Celé to tu od teba smrdí a ja ti donesiem nejakú žranicu."

Bol som tak blízko môjho plánu! Podíde, uvoľní mi ruku, na čo zavzlykám od bolesti, keďže visím len na jednej. Urobí gesto, ktoré nečakám a prehodí mi ľavačku okolo jeho krku, aby som sa ho zachytil. Následne mi z pút vypadne druhá a ja sa ho držím ako kliešťa.

Veľmi rýchlo a bez námahy ma vyšvihne do náručia, konečne cítim niekoho pokožku, iný pach ako svoj, niekto sa ma dotýka bez násilia. Aj keď je to on, je mi príjemne. Zľahka ma položí na plachty, do ktorých sa bez pohľadu naňho zabalím a zostanem mu otočený chrbtom. Napriek bolestiam, hladu, a jeho prítomnosti okamžite zaspím.

*

Polospiaco si zívnem, prebúdza ma vôňa jedla, dobrého jedla. Uvedomím si kde som a šokovane zízam na tanier pred sebou. Zemiaková kaša vyzerá dobre, poobzerám sa a keď nikoho nevidím, špinavými rukami si začnem naberať do úst. Sú to dni, čo som sa najedol naposledy. Veľké sústa zapíjam mliekom, pravdepodobne mi bude zle, avšak je mi to ukradnuté. Treba zjesť všetko.

„Vidím, že ti chutí." Počul som dvere, takže ma neprekvapuje. Pooblizujem si prsty, najradšej by som aj tanier, keby tu nie je. „Ale nejako si to budeš musieť odpracovať, či chceš alebo nie. No ako?" poklepká si prstom po čele, všimnem si prichádzajúcu Perrie s vedrami, ledva ich nesie.

„Tu máte, pane." Odchádza. Fakticky len prišla, položila to a bez očného kontaktu so mnou zatvorila dvere?!

„Umy sa." Nariadi tvrdým hlasom, až sa zľaknem.

„Budete tu, pane?" pípnem. Voda by bodla, hlavne po niekoľkých pomočeniach.

„Isteže áno, ty moja tupá kurvička."    

Bože, jak ja ho nenávidím! Tie jeho oslovenia, prezývky, vlasy, ktoré si stále upravuje, prehadzuje z jednej strany druhú! Ten jeho nos, čo sa pri rôznej mimike rozširuje a zužuje. Tie jeho buzerantské čižmičky, čo sú vždy iné. Blbé košele s ešte blbšími obrázkami, nenávidím ho celého aký je!

Vyzlečiem si ostýchavo šedé tepláky, následne sa mu otočím chrbtom, čo ho privedie k šialenému výbuchu smiechu. Nič ale nehovorí, preto tak zostanem a vyzlečiem sa do naha. Namočím špongiu do vlažnej vody - už nie tak studenej – a vyžmýkam ju nad hlavou. Prestanem vnímať to, že za mnou stojí človek, ktorý mi zničil život a užívam si vodopádiky stekajúce mi po tele.