Zabudnutá

Neznámy

Už bol celkom pri mne.
Nevedela som čo mám robiť. Chrbtom som bola opretá o strom takže nemám kam inam ujsť. Zavrela som oči a čakala rýchlu smrť. Chcela som aby to bolo už za mnou.
Ubiehali minúty a stále nič, až nakoniec som zacítila niečo mäkké pri mojich nohách. Pomaly som pootvorila oči. Ten obrovský vlk, ktorého som sa bála mi práve teraz ležal pri nohách a pozeral mi do očí. Nechcela som sa ani pohnúť aby som ho náhodou nerozzúrila. Lenže ten sa náhle zdvihne, podíde ešte bližšie, pozrie mi na ruku a veľmi silno zahryzne.
Neubránim sa výkriku bolesti a hneď na to upadám do bezvedomia.

"Čo si to spravil? Zbláznil si sa? Vieš predsa čo je zač! Mal si ju iba sledovať a strážiť!" Ozýval sa neznámy hlas a zabodával sa mi do hlavy, ktorá bolela čoraz viac. "Viem, že som urobil hlúposť ale keby som to neurobil tak by vykrvácala. Tým, že si vytiahla ten konár z nohy spustila ešte len spustila väčší prúd krvi. Vzácnej krvi!" Rýchle kroky sa ozývali z jednej strany miestnosti na druhú. Potom som zacítila na čele niečo studené a tma si ma opäť zobrala pod svoje krídla.

Dosť často som mala stavy, pri ktorých som sa neustále zobúdzala a znova upadávala do bezvedomia. Nakoniec som konečne prišla k vedomiu.
Ležala som v menšej miestnosti na posteli a prikrytá dekou. Naokolo boli bežné veci ako skrine, stoly, stoličky a ďalšia posteľ na ktorej niekto ležal.
Počkať! Niekto tam leží! Prudko som sa posadila čo nebol najlepší nápad. Na stehne má rozbolelo zranenie zo včerajška. Spomínam na včerajší deň. Neviem čo si o tom mám myslieť. Mám z toho strach. Pozriem sa na ruku. Mám na nej obväz. Snažím sa ho strhnúť ale bolí to až tak že syčím na celú izbu. To budí toho neznámeho na druhej posteli. Okamžite vystrelí zo svojho miesta a idú ku mne. "Už si hore? Ako sa cítiš?" Nechápavo na neho pozerám a snažím sa dostať z postele. Trošku kulhám ku dverám a snažím sa ich otvoriť. No bohužiaľ mi ich ten neznámy zaterasuje. Až teraz si ho všímam. Je vysoký, jemné tmavá pleť s čiernymi vlasmi a modrými očami. Tvár má jemne hranatú a jeho krátke vlasy mu trčia na všetky strany. Postavu ma dobre tvarovanú, čiže musí určite športovať. "Nechaj ma ísť!" Poviem mu drzo.
"Nemôžem." Odpovie mi potichu.
"No budeš musieť! Chcem ísť domov. Nebudem tu trčať. Ani ťa nepoznám. Ktovie čo ste mi spravili keď som bola v bezvedomí!"
Rýchlim pohybom zamkne dvere, vytiahne kľúč a strčí si ho do vrecka.
"Ja ti nechcem ublížiť a ani som neublí..." Sekol sa a nedopovedal vetu. Mne okamžite došlo, že mi niečo spraviť musel.
"Čo si mi urobil?!" Už som sa celá triasla a z oka mi vybehla slza ktorú som už zastaviť nevedela.

*****

Z oka jej vybehla slza. Natiahol som sa aby som jej ju utrel ale v tom momente ako som sa pohol tak odstrčila domku ruku a udrela má do hrude. Skoro vôbec som to necítil. Nereagoval som na to pretože som sa na ňu nehneval. Má právo na takéto chovanie. Ale stále som sa nevedel odpútať od jej snehovo-bielych vlasov a nebovo-modrých očí. Bola proste nádherná. Musel som jej povedať pravdu aj keď viem že ma bude nenávidieť.
"Poviem ti všetko čo sa stalo ale najprv sa predstavme." Ustúpila odomňa a prikývla hlavou.
"Okej, volám sa Tristam Lickei. Mám devätnásť rokov a toto je môj domov. A teraz ty." Snažím sa milo usmiať ale som dosť nervózny.

*****

"Volám sa Meraelin Starlight ale všetci ma volajú Aelin. Na toto meno reagujem častejšie keďže moje normálne meno nenávidím. A mám sedemnásť rokov." Neisto sa usmejem a neviem čo ďalej povedať. Tristam sa usmeje a podá mi ruku. "Ahoj. Myslím, že to čo sa stalo nebolo najlepšie zoznámenie sa. Snáď som to napravil." Znova sa usmial. Ten úsmev je nádherný. Ako sa mu rozžiaria o... Preboha nad čím to rozmýšľam? Tento chalan ma uniesol! Pokrútim hlavou a spustíme hlavu. "Prečo som tu? Čo sa stalo a prečo ma nechceš pustiť domov?" Tristam sa poškrabal na hlave a znervóznel.
"To mi veriť nebudeš."
"Už som toho prežila za tieto dni dosť. Prežijem aj toto" verila som si. Chcela som vedieť čo sa stalo.
"To uvidíme."