Prvýkrát z neba, rozum sa s ňou hrá
druhýkrát Aténa v bolestiach zmučená.
Za splnu spojí sa diablova pýcha,
v Pandorinej skrinke zavretá dýcha.
Do tretice rúškom ticha každého oklame,
štvrtýkrát nástrojom výrobcu podľahne.
Číslo päť brány pekelné...
,,Zdalo sa mi, že som mŕtva. Ale asi som neprešla skúškou."
,,Som rád, že si ňou neprešla."
Bože môj, ako i ja samotná som bola! Čo by sa stalo, keby som umrela? No dobre, možno som na to mala myslieť skôr.
Predstavila som si, že by sa to stalo naozaj. Rodičia by po mne nechali vyhlásiť pátranie mysliac si, že som možno práve teraz v rukách nejakého sériového vraha. V mysli sa mi vytvoril obrázok typu nájdi desať rozdielov, kde na jednej jeho strane bol sériový vrah a na druhej tvor, ktorý ma dnes napadol. Nebol tam až taký veľký rozdiel, hoci by som radšej stála tvárou v tvár toho sériového vraha.
,,I ja som rada."
Predovšetkým som bola rada za to, že som neskončila ako skladačka origami.
,,Je skvelé vedieť, že máš aspoň trochu úcty k svojmu životu. Vieš o tom, že si asi jediný človek na svete, ktorý má vysokú šancu odísť a utiecť, no radšej sa pobije s démonickým tvorom dvakrát väčším než je on sám, len s kameňom a príveskom v ruke?"
Zamyslela som sa nad tým a zasmiala sa. Znelo to fakt husto. ,,Práve som sa to dozvedela."
,,Nikdy som nevedel, či si viac odvážna, alebo šialená."
,,Čo myslíš, že prevláda práve v tejto chvíli?"
,,Neviem," odpovedal.
,,Tak ja ti to pošepkám," nezbedne som si zahryzla do pery a naklonila sa nad neho. Odhrnula som mu jeho jemné, hnedé vlasy z uší. Asi vážne očakával, že mu niečo pošepnem, pretože mal mierne naklonenú hlavu.
Bol odo mňa vzdialený možno na päť centimetrov a priam magicky ma priťahoval. Pokojne to však mohlo byť tým adrenalínom, ktorý som mala v krvi.
Odvrátila som svoju hlavu smerom od jeho uší až k ústam a prisala sa mu na pery. Pobozkala som ho. A Erik mi bozk opätoval.
Vždy som bola zvyknutá ísť si svoje, ísť za tým, čo chcem. A v tejto chvíli jediné, čo som chcela bol on.
Vzal moju tvár do dlaní a bozkávali sme sa. Bozk sa prehlboval.
,,Som totálne šialená," pokrútila som hlavou, keď som si uvedomila, čo robím, a odtrhla sa od neho. Vtom som si všimla, že na krku mám opäť prívesok. Ale.. veď ten som predsa odhodila! A teraz sa tu hompáľal, akoby nič.
Posadila som sa. ,,Toto vybuchlo. Ako to, že ho mám na krku?" spýtala som sa Erika. Ten mi vysvetlil všetko, čo sa tu stalo, z jeho pohľadu.
,,Ešte nikdy som nič podobného nevidel. Na chvíľu som si myslel, že si mŕtva. No a potom sa nad tebou zjavila tá hviezda, sformovala sa do prívesku, a ty si ožila."
Mala som nutkanie zložiť si prívesok z krku, a aj som tak urobila. Pred očami sa mi na chvíľočku zahmlilo a znovu som sa ocitla v priestore so sedemcípou hviezdou.
Nič sa nedialo. Prešla som bližšie k jej stredu. Žiadne plamene, ani otázky. Žiaden hlas. Namiesto toho ležal v strede hviezdy akýsi oválny kotúč.
Chvíľku som si ho prezerala, snažiaca sa prísť na to, čo to je a čo to celé znamená. Potiahla som silnejšie za jeho koniec. Bol to zvitok.
Roztvorila som ho. Stála na ňom akási báseň. Usúdila som to už len z toho, že text bol písaný vo veršoch. Preletela som ho očami a začala čítať nahlas.
Ups! Gambar ini tidak mengikuti Pedoman Konten kami. Untuk melanjutkan publikasi, hapuslah gambar ini atau unggah gambar lain.
Viete, čo je maximálne blbé? Keď dokážete denne napísať niekoľko tisíc slov, ste pomerne ukecaný človek, ale keď máte napísať pár slov na záver časti, tak Vám nenapadá nič, čo by ste ešte mohli napísať...Možno že to je tým, že sa v každej časti vlastne opakujem? Možno, neviem. A možno len začínam trpieť akýmsi nedostatkom fantázie, a to som si myslela že sa to mne snáď ani nemôže stať (viď. tento príbeh). Takže, čaute ☺
