Zabudnutá

Prekvapenie

Vybuchla som do hurónskeho smiechu. Až mi tiekli slzy. No on na mňa pozeral s vážnym pohľadom. Vtom mi to došlo.
On si nerobil srandu.
Prestala som sa smiať. "Robíš si zo mňa srandu? Také niečo nie je možné. Ani jedno a ani druhé. Dokáž mi to." Povedala som mu. Zdalo sa mi nemožné aby som ja bola anjel a on vlk. Je to blbosť. Také veci predsa neexistujú. Ale to som ešte nevedela čo uvidím. Tristam ma chytil za ruku. Odomkol dvere a viedol ma po jeho dome až sme prešli do záhrady. Viedol ma cez stromy hlbšie do lesa. Zrazu zastal. Pustil ma a prešiel pár krokov odomňa. Zavrel oči a zrazu tam nebol. Jediné čo som videla bolo oslepujúce biele svetlo. 
Následne predomnou bol ten vlk zo včerajška. Nádherný biely vlk. Bol mi tesne pod plecia. Podišiel ku mne a olízal mi ruku. Stála som tam ako obarená. Nemala som slov. A hlavne som tomu nechápala. Tristam odomňa odstúpil a premenil sa späť do ľudskej podoby. Usmial sa a povedal. "Už mi veríš?" Ja som len zbesilo prikývla hlavou. Ale jedna myšlienka my behala po hlave. "Ale ako to súvisí so mnou?" Tristam sa poškrabal po hlave. "No tým že si potomok anjelov, čiže čistokrvný anjel tak mám byť niečo ako tvoj tútor. Mám ťa sprevádzať po ceste poznania. Ale nikdy som ťa nezastihol samú pokým som ťa včera nesledoval do lesa. Ale tam na teba zaútočil Marko. On je ten zlý pridal sa k týmu vlkov ktorý sa snažia zhodiť anjelov a chcú vládnuť magickej časti ľudstva." Zamyslela som sa nad tým. "Keď hovoríš, že magickej časti tak to niesme len my, že?" Pokrútil hlavou. "Je tu viacero druhov. Sú tu animágusovia čo sú ľudia ktorý sa dokážu premieňať na rôzne zvieratá. Potom tu sú ľudia ktorý ako ja sa dokážu premieňať na jedno zviera ale to záleží v akej časti zeme si. Tu je veľa lesov a tak tu prevládajú skôr líšky, vlci, medvede, malé zvieratá, sovy a orli. Niekde ako napríklad v Afrike to sú tigre, hady, gepardi a podobné. Na Aljaške to sú zase biele líšky, tulene a tak ďalej. Je toho veľa." Pozrel sa do zeme. "Ďalší sú anjeli. Aj tí sa delia. Sú tu svetlí, tmavý a strieborný. Svetlí sú tí ktorý žijú v nebi a zariaďujú život na zemi. Tmavý sú tí ktorý padli pretože sa vzbúrili proti Bohovi. A potom sú tu strieborný. To sú taký miešanci ale veľmi vzácny miešanci. Sú spojením svetlých a tmavých anjelov. Nerodí sa ich veľa pretože svetlí anjeli sa nechú veľmi spolčovať s tmavými." Prišlo naraz veľa informácií. Ale jedna vec mi nedala. A ja som ktorý z nich?" Bála som sa odpovede nechcela som byť čierny. Nechcela som byť zlá. "Ty si potomok všetkých troch. Tvoja babka bola biela a dedo tmavý. Narodila sa im tvoja mama a tá bola strieborná. A ona sa dala dokopy s ďalším strieborným."
Vyvaľovala som na neho oči. Pokračoval vo vysvetľovaní. "Si až príliš vzácna. Nestáva sa často aby vznikol pár dvoch strieborných anjelov. A tým že si sa dostala na svet si ešte silnejšia ako oni. Preto ťa treba chrániť." Povzdychol si. Ja som ešte stále nemohla uveriť jeho slovám. Bolo to nereálne. "Inak, ak chceš vedieť aké ešte bytosti existujú tak v knižnici ktorá je v obývačke tak by mala byť kniha o všetkých druhoch." Prikývla som, pretože som sa stále nezmohla na slovo. Odkráčal z miestnosti s tým, že ide urobiť niečo na jedenie. Ja som si sadla na posteľ a uvažovala nad tým. Prečo po mne idú keď som jedna z tých potomkov. Niesom ničím zvláštna. Ani žiadne schopnosti nemám ani nič. Bola by som im bezcenná.

*****

Vrátil som sa späť do izby. Videl som ju sedieť na posteli, zahĺbenú v myšlienkach. Oprel som sa o zárubňu dverí a sledoval ju. Stále hľadela do zeme a premýšľala. Neviem nad čím ale rád by som to vedel. Nechcel som ju rušiť a tak som si ju pomaly prezeral. Jej tmavšia pleť nádherne zdôrazňovala jej dlhé čierne vlasy, ktoré mala rozpustené a momentálne jej viseli okolo tváre. Mala oblečené moje čierne tričko a na nohách nič iné okrem spodného prádla pod tričkom nemala. Mala pekné dlhé nohy.
Znenazdajky zdvihla hlavu a pozrel na mňa pár žiarivých modrých očí. "Ako dlho tam stojíš?" Opýtala sa. Zamyslel som sa. "Len chvíľu. Nad čím rozmýšľaš? " Naklonil som hlavu do strany. Vzdychla si. "Mám toho teraz v hlave veľa. Neviem prečo po mne idú, či tí ľudia čo sú doma sú moji rodičia, že ako je možné že som také stvorenie keď neovládam žiadnu vec. Nemám žiadne schopnosti. Niesom zaujímavá a som úplne bezcenná. Doteraz som chodila do školy, dokázala som sa o seba postarať sama pretože som si na samotu zvykla." Dala si tvár do dlaní. "A teraz sa cítim ešte viac osamote." Podišiel som k nej a sadol si na posteľ vedľa nej. Stále mám tvár v dlaniach. Pohladkal som ju po chrbte. A do ich som jej pošepkal. "Pokiaľ som tu, tak nikdy sama nebudeš" pozrela na mňa a usmiala sa. "Ďakujem, nikdy som nemala žiadneho kamaráta. Všetci sa ma báli a tak som sa od nich dištancovala."

*****

Bola som rada, že ma strážil po celý čas niekto ako on. Cítila som z neho dôveru a dobro. Cítila som sa dobre pri ňom. Pozrela som mu do jeho tmavomodrých očí. Videla som tam úprimnosť, priateľstvo a hravosť. Objala som ho. Nečakal to ale po pár minútach chytil aj on mňa. "Ďakujem." Pošepkala som mu do trička.