Prisoner

17.

„Bože, ty si ale naivná kurva! Že ti nie je hanba takto vyprávať! Ty obyčajná buzerantská-" Ruka mi sama vyletí ku jeho ústam vypľúvajúcim samé otrasné slová na moju osobu. 

Nie žeby som nečakal jeho najprv zdesený, neskôr vraždiaci pohľad, no vidím v ňom aj čosi iné, akoby to potreboval.

„Je mi to ľúto, ale nie som žiadna kurva." Stále omráčeného ho odsotím, aby sa ma nedotýkal, lebo mi nerobí dobre jeho prítomnosť. „A ak príde Zayn, s radosťou prijmem jeho trest. Radšej ako byť ďalšiu sekundu vo vašej blízkosti." No jasné, že teraz to len hrám. Musím myslieť na Perrie, ktorá si svoj trest už odpykáva.

„Po týždni prídem a uvidíme, čia prítomnosť sa ti bude viac ľúbiť." So škodoradostným smiechom odchádza, ja sa zrútim so strachom k zemi.

*

Sekunda za sekundou, očami nalepený na dverách, či naozaj vojde Zayn. Ubieha to rýchlo, škvŕkanie v bruchu ani smäd v ústach nevnímam. Premýšľam o horúcom žezle, z ktorého mal ten chudák toľko popálenín. O matke, že ju už naozaj neuvidím, nikdy, ani v mojich predstavách. Ešte ťažšie sa vybavujú spomienky, pri tom plačom schúlený v lehu. 

Sám od seba sa raz postavím, musím to vyskúšať! Nenechám sa mlátiť od kruťasa bez toho, aby som nevyskúšal jedinú vec, ktorú som doteraz ignoroval.

Prejdem ku železu a pokúsim sa otvoriť, s radosťou a pri tom neistotou zisťujem, že dvere nechal Diabol otvorené. Pre mňa už známa chodba. Vyberiem sa opačným smerom, kde je väčšia tma, počuť len narážanie kvapiek zo stropu na zem, vládne tu nehorázna vlhkosť.

 S husacou kožou, na pokraji šialenstva kráčam rýchlejším tempom ďalej. Rukami hmatám vôkol seba, aby som náhodou do niečoho nenabúral. Až sa nechtiac v tejto čierno čiernej tme zachytím o drsnú kľučku. Bez premýšľania otvorím a vstupujem do trošku osvetlenej miestnosti. 

Steny sú vytapetované, dokonca tu je pred velikánskou posteľou zapnutý televízor. Nasucho preglgnem, no nepohnem sa.

Idú reklamy, tie, ktoré som pred týždňami kukaval a nadával na ne. Momentálne som nimi opantaný a cudzie hlasy ma uvoľňujú. Prejdem očami ešte raz izbu, z tadiaľto východ určite nevedie, preto ich zavriem a pokračujem v ceste za útekom. Pre Perrie sa jedného dňa vrátim a im všetko spočítam!

Avšak odrazu len samá stena, žiadna cesta ďalej! NIČ! Začnem po veľkých kameňoch silnejšie udierať, až sa znovu zosypem na kolená. Toto nie je pravda! Musí tu niečo byť!

„Louis?" začujem dievčenský šepot, takmer ma na mieste vystrie. Z ďalekého svetla naozaj zazriem dievčenské krivky. Rýchlo s búšiacim srdcom ku nej prídem s plačom.

„Utečme, Perrie!" objímem ju, čo mi sily stačia, no ona sa hneď odtiahne a rozpráva, aby som sa vrátil, že „môj pán" ma príde za chvíľku navštíviť a ona ma má pripraviť.

„A tadiaľto neutečieš. Východ je druhým smerom, ale tam všetci sú, preto sa s ním spriateľ a on ťa určite raz vezme von!" Ako to môže vedieť?

„Perrie, ja nebudem dlhšie čakať!" vytrhnem sa z jej ruky, ktorá ma držala za zápästie a utekám okolo dvier, kde ma raz zavrel Zayn. Ďalej sú tu moje dvere, do ktorých sa na poslednú chvíľu šupnem, pretože tie najposlednejšie sa začnú otvárať a vidím kúsok semišky. Zadychčaný sa hodím na plachty, otočím sa chrbtom ku vchodu a predstieram, že spím.

„Kde si bola?!" začujem z chodby jeho krik a už len facky a dievčenský plač. Chcem sa postaviť, zabrániť mu v ubližovaní, avšak teraz musím myslieť na seba. Znovu sa ukázať v dobrom svetle a všetko vysvetliť. „je mi to ľúto." Vzlykám v duchu tisíckrát. 

Eryiyn žiadny Zayn mu ubližovať nebude :D Ale máme tu ďalší diel, kde bohužiaľ za Louisove chyby pyká Perrie a máme možnosť vidieť aj to, aký strach spôsobuje Diabol tomu chudákovi chlapcovi :) Dávam mu však like za odvahu utiecť :D