Elven ✅

Duch

Dohodli sme sa, že je úplne jedno, koho vyspovedá Amira ako prvého za predpokladu, že bude súhlasiť s oboma. Amira, ako aj predpokladal Skye, súhlasila, ale s tým, že jedného mŕtveho vyzpovedá dnes a ďalšieho až zajtra, pretože v jeden deň by boli dvaja mŕtvi na ňu veľa. Keďže Skye vyhral Kameň, papier, nožnice (respektíve som mu spravila ústupok), tak prvý na rade bol Samuel.

Amira sa posadila tak, že mi nesmierne pripomínala ženskú verziu sochy Budhu, len bez toho veľkého pupku. Jej kamenný výraz poukazoval na to, ako veľmi sa sústredí. Mne sa to nikdy nedarilo, takto sa až sústrediť. Keď toto meditovanie robila Amira už dlhšie, než tri minúty (vedela som to podľa Skyeových náramkových hodiniek), tak som naplno znudene robila sovie oči na výhľad z okna, kým Skye netrpezlivo obmieňal spôsoby svojho sedux, aby sa cítil komfortnejšie.

Rakesh si odpil zo šálky čaju na stole. A Erik si pomerne nahlas zívol. Áno, bola to až prekvapujúco veľká nuda. Miestami som si myslela, že nebyť toho zívnutia a zvuku cinknutia podšálku, tak by mi z toľkého ticha hrablo. A to som si vždy myslela, že vyvolávanie duchov môže byť zábava. Aj keď som bola raz za čas sama doma, nezniesla som až také veľké ticho. Proste som premýšľala nahlas, zapla si hudbu (niekedy si aj spievala) či pustila si televízor a bolo. V Elvene však takéto vymoženosti, ako sú mobily, rádiá, počítače a iné podobné vecičky, očividne nepoznali. Bolo to akoby celá technológia bola zamrznutá niekde v predminulom storočí.

V Elvene mali kúzla. My sme mali technológiu. Otázkou však ostávalo, kto mal viac. Tam vonku mrháte časom a utrácate ho prevažne na somariny. Tu v Elvene sa však omnoho viac zameriavate na iné veci a záujmy, ako napríklad na čítanie, maľovanie, lukostreľbu, šerm, či iné koníčky. Vedeli si dopomôcť kúzlami. My sme si vedeli dopomôcť strojmi. Na druhej strane, oni žili tak, ako žili, a to momentálne zahŕňalo útoky pekelníkov. Nebolo tomu takto vždy, dialo sa to len posledné dni. Ale i tak.

Netrpezlivo som si v akomsi nepravidelnom rytme prostredníkom a ukazovákom poklopkávala po ľavej ruke. Nechcem tu stráviť celý deň. Curtis, no tak. Švihni si.

Práve keď mi hlavou preblesla táto myšlienka, na rukách mi začala nadskakovať husia koža a cítila som čosi zvláštne - akúsi zvláštnu energiu v miestnosti. Jedna zo sošiek v Amirinom príbytku sama od seba spadla na zem a roztrieštila sa. Preľaknuto som sebou trhla.

,,Je tu. Samuel Curtis prišiel medzi nás."

Amira hovorila pravdu. Síce som ho nevidela, ale cítila som tú neznámu silu, vďaka ktorej  sa mi stavali chĺpky na rukách. Ako asi vyzeral? Aký bol? Bol priesvitný alebo nie? Vznášal sa? Bol to deduško podobný Einsteinovi? Muž s pivným pupkom a strniskom? Alebo fešný, šarmantný mladík ako Skye? A podobal sa vôbec na mňa? Túžila som to zistiť. Nie ale smrťou.

Cítila som nervozitu, no snažila som sa nedávať ju najavo. ,,Kde je? Čo vraví?" spýtala som sa.

,,Pod oknom," povedal mi Erik, ktorý ho zrejme aj videl. Bol mŕtvy, takže mi to ani nepripadalo zvláštne, že mŕtvy vidí mŕtveho. Obrátila som sa na miesto pri okne, kde sa pozerala Amira.

,,Tá rodinná podoba je neprehliadnuteľná," oznámil mi Erik.

,,Pýta sa vás, kto ste," povedala Amira.

Ešte nikdy som s nikým neviedla takúto konverzáciu. Prišlo mi to až príliš bláznivé, rozprávať sa s niekým, koho nevidím a nepočujem. Erika som aspoň vždy počula a vedela som presne, kam sa mám pozerať, keď sa s ním rozprávam - na prsteň. Toto bolo iné.

,,Pekný deň prajem. Volám sa Amber McClareová. Ste skutočne Samuel Curtis?"

,,Znovu si stojíš na ušiach. Ani nie pred pár sekundami som ti povedal, že sa na seba podobáte, Amber," povedal Erik. ,,Áno, pán Curtis. Tuto Amber je vaša pravnučka. A ja som hovoriaci prsteň. Áno, je to fascinujúce. Veľmi fascinujúce. Môže za to tamten chumaj vedľa Amber. Reaguje na meno Skye Adams."