Prisoner

19.

OMG! :D Ten obrázok je dokonalý :333

Jasné, že sú tu zas tie dni, kedy len hľadím do stien a do stropu. Premýšľam nad rodinou, obrysy sa vybavujú ešte ťažšie ako naposledy. Bohužiaľ, pridáva sa k ním aj Diablov obraz. Jeden je, kedy ma bičuje, reže, leje na mňa litre vody a dusí ma tým. Ten ďalší, kedy sa schuti smeje a má v lícach jamky. Tretí pri sexe, vzdychá mi do krku, pozerá hladovo do očí a pri tom ma nadvihuje.

Znechutene si odpijem z misky, čo mi sem pred chvíľkou doniesla Perrie. Nemôžem sa mu poddať, bolo by choré, aby ma priťahoval niekto ako on. Môj únosca, ničiteľ šťastia a úsmevu. Totálny psychopat. Vďaka nemu som tu, vďaka nemu moja mama plače a sestra určite prežíva muky. Snaží sa byť kvôli nej silná, aby ukázala, že žiť sa dá aj bezo mňa.

Spakruky si poutieram slzy, lepšie sa prikryjem jemnou dečkou, čo sa to len deje?

„Loui?" ozve sa z dverí dievča.

„Áno?" Ach, ten môj plačlivý hlas!

„Prišiel pán. Máš sa umyť a aj oholiť.

„Povedz mu, že nemám náladu." Perrie sa začne smiať, samozrejme potichu. Nevidí, v akom stave som?! „Myslím to vážne!" kuknem na ňu ponad plece, keďže som jej otočený chrbtom.

„Ja myslím vážne, že chcem odtiaľto preč, takže za chvíľku ti donesiem vodu." Pokrútim so stále valiacimi sa slzami. Človek by si bol myslel, že dávky sĺz sa raz minú, nie je to pravda. Objavujú sa nové a ja tomu nemôžem zabrániť. Nik ma tu nepohľadí ani nič. Pre tieto pocity, aké mám dnes by som umrel.

Umývam sa sám, prvý raz. Používam jeho vôňu a utriem sa do hebkejšej osušky, než naposledy. Hodím na seba nové čisté veci, moc nad tým nepremýšľam a určite mu za ne nebudem ďakovať. Dnes si Diabol nezašuká, hah.

Bez použitia zrkadla sa mi ťažko holí, avšak nejako sa dopracujem ku smiešnemu výsledku, pretože ako náhle ma Perrie uvidí, sama ma ešte raz oholí.

„Konečne vyzeráš ako človek." Hej, musel som vyzerať ako bezdomovec. Čo vlastne aj som.

„Má dobrú náladu?" zmôžem sa na otázku, na ktorú ani nepotrebujem počuť odpoveď. Tak či tak si ma vezme, aj keby mám byť spútaný.

„Zatiaľ áno. Prosím, snaž sa." Pokúsim sa usmiať a radšej si zahryznem do jazyka. Prečo sa nesnaží ona?! Poslúcha ho, ako sám povedal, na slovo. Ja si to tu nebudem odmakávať aj za ňu! „Drž sa." Potľapká ma s vetou po pleci, keď odchádza s vedrami a špinavými vecami, dokonca berie aj dve plachtičky, ktoré má nakázané oprať.

Prechádzam sa nervózne pod lampou, povedľa vyvesených pút. To, čo sa stalo naposledy, sa rozhodne nezopakuje! Dal som mu vtedy sám najavo, čo som – len kurva. Perrie však bola s výsledkom spokojná a neriešila, že ju nespravodlivo zbil.

„Fíííha," Zrazu sa mu ľúbim?

„Dobrý deň, pane." Pozdravím, neprestávam sa prechádzať.

„Kľaknúť!" Prevrátim očami, aby to nezbadal a kľaknem, prejde mi zľahka po vlhkých vlasoch, potom vyholenej pokožke. Zas má iné čižmy?! „Vstaň." ZAS poslúchnem a podívam sa do zelene, jasnej vďaka žiarovke nad našimi hlavami. „Niečo som ti doniesol." Šepne s úsmevom, takým čudným, až je to podozrivé.

Zrazu sa otočí ku dverám a zakričí na Liama, ktorý okamžite vstúpi, akoby čakal za dverami. Donesie ťažké vrece, s povzdychom ho položí na deku a bez ďalších slov odchádza.