S pootvorenými ústami pokrútim hlavou, že ma nepochopila, no rýchlosa rozbehne preč. S povzdychom sa vrátim ku knižke. Nie, Diabol by naozaj nebol taký neopatrný, aby nás tu nechal samých. Čo ak je to len ďalšia skúška?
Prebudí ma menší rachot, rozhliadnem sa po okolí, nič sa nezmenilo. Dvere zatvorené, žiarovka stále svieti, knihy uložené na kôpkach. Zvedavo sa postavím, prejdem pár metrov a pokúsim sa otvoriť. Už ma nikto nezamkýna alebo čo? Odchýlim ich len na menšiu medzierku, aby som zahliadol, čo sa deje na chodbe.
Zbadám Perrie otočenú mi chrbtom, v ruke drží maličký otvárací nožík a pred ňou naštvaný Liam. Tie jedny dvere, v ktorých som nikdy nebol sú dokorán, svieti odtiaľ riadne svetlo.
Dievča sa rozbehne po chlapovi s nožom divoko pred sebou. A on čaká, kým neni úplne pri ňom, až vtedy sa na poslednú chvíľu uhne a spacifikuje ju, ja neváham ani chvíľu. Nechápem, čo to so mnou je. Či naozaj dúfam? Z celej sily ho odsotím, zohnem hlavu kvôli jeho paprči, čo sa má snaží zdrapiť. Vbehnem do toho svetla, svetla na konci tunela...
Rýchlo za sebou zatvorím a pootočím kľúčikom, aby sa sem nedostal. Opriem sa čelom udychčane o oceľ a rozosmejem sa. Dokázal som to? Naozaj sa mi to podarilo?! Otočím sa, aby som sa dostal rýchlo ďalej, pretože Liam začne celým telom šľahať do dverí, aby ich vylomil. Netuším, ako sa sem chce cez hrubé dvere dostať, je mi to fuk. Lenže... všetko sa zastaví. Môj dych, sdrce, tep, smiech vychádzajúci mi z hrdla.
„Louis?" ozve sa po chvíľke a mne stačí vypadnúť slza, výstreľ!
*
„Perrie," mumlem si popod nos, môj vlastný hlas ma vracia do reality. Nechápem, prečo ma tak strašne bolí plece.
„Kurvička sa nám prebudila!" Bleskovo pozriem na Diabla nado mnou. Spal som mu na stehnách?! Chcem sa posadiť, ibaže bolesť mi v tom zabráni, dokonca aj jeho ruky, ktoré ma nútia si ľahnúť naspäť. „Chcel si ujsť," šepne, pri čom mi prečesáva vlasy.
Bože! Spomínam si! Na... Nialla. To on vtedy vystrelil?! Na mňa?! Je s nimi?! Vie o tom, čo tu s ľuďmi robia? „Pane, ja-"
„Čššš," priloží si ukazovák k ústam, druhou mi rozčesáva fakt dlhé vlasy. Neubránim sa slzám, nejde to. Vidieť človeka s ktorým som toľko zažil, na mňa mieril zbraňou a hoc vedel, že to je môj prvý a posledný pokus ako sa z tadiaľto dostať, znemožnil mi to! Pre tohto hnusného, odporného človeka!
„Asi budem vracať," poviem skôr pre seba, v momente mi dá odniekiaľ vandeľ pod hlavu, ja ju len pootočím a uľavím si s divokými pazvukmi. Pomáha mi ruka na vlasoch, ukľudňuje ma.
„To je z antibiotík." Unavene prikývnem. Koľko som spal? „Chápem to, že si sa pokúsil ujsť. Neboj sa, vyriadim si to s tebou až keď budeš vnímať." Mám mu poďakovať? „Knihy sa inak ľúbili?" S výbuchom plaču prikývnem. Vzlyky mi spôsobujú ďalšie bolesti pri postrelenom mieste. „Zas zo seba nerob chudiatko, bol to len škrabanec." Neuvedomím si, čo ide spraviť, pokiaľ mi ranu riadne nezatlačí, zvriesknem.
„Prosím, pane!"
„Netúžiš vedieť, čo je s Perrie. Myslel som si, že má viac rozumu a ty to šťastie, že sa za teba Liam prihovoril, inak by si dávno visel a dostával na chrbát." Čo? Trošku sa pochlapím, vzhliadnem ku nemu, odkedy nosí drdol?
„Poďakujte mu za mňa." Zasmeje sa, možno by som sa pousmial na tom zvuku, ibaže hlavou sa mi premietajú spôsoby, ako jej ublížili a ten Niallov vystrašený výraz, keď ma zbadal! Dokázal ma postreliť, nenávidím ho vyše než Diabla! Nikdy ho už nechcem vidieť!
„Louis, máš veľký zmysel pre humor, vieš o tom?" Prikývnem, zatrasie mnou zimnica. „Počkaj chvíľku, LIAM!"
Chvíľku to menovanému trvá, než sa objaví vo dverách, Diabol mu pravdepodobne niečo ukáže posunkami, pretože ihneď odchádza. Zbytočne sa nepýtam, radšej si počkám a príjemne ma prekvapí, ako náhle sa ukáže s hrubým paplónom. Ustarostene ma prikryje, čo sa so všetkými stalo? Teda, Diabol mi to ešte len spočíta, ale...
„Ďakujem ti," poviem mu, keď do rúk vezme aj vandeľ.
„Liam, keď už si tu, povedz mu, čo si povedal mne."
„Šéfe, musí to byť?"
„Áno, musí."
Zarazene kukám z jedného na druhého. Stalo sa niečo o čom nemám ani poňatia?
„Perrie bola tá, čo všetko naplánovala. Priznala sa, že si ju od úteku odhováral, vraj si len využil šancu." Hovorí jedným dychom, ide sa otočiť, ale Diabol ho ešte zastaví, aby pokračoval. „A keď ťa postrelil... omdlel si a zo spánku si volal... tvojho pána." ČO?! Vymýšľa si! Nikdy v živote by som ho nevolal, hádam si to pomýlil s mamou, sestrou alebo niekým iným.
„Povedz, aký prívlastok mi dal." Zasmeje sa pán.
„Kričal si, že chceš svojho pána. Pána Diabla."
Som tu babenky :D Už je po maturite aj po opiciach čo trvali od štvrtku do nedele :D Peňaženka si to riadne odskákala, ale... JE TO TU :D Diabol už vie, ako ho Louis oslovuje a... Niall... Bože, keď som to písala nechcela som veriť tomu, akého hajzla robím z blonďáka, ibaže... Je to tak :D Takže, čo vravíte na túto časť? :D
YOU ARE READING
Prisoner
Fanfiction"Nesúď knihu podľa obalu" túto vetu pozná aj Louis Tomlinson, avšak až keď sa prebudí s bolesťami na neznámom mieste, uvedomí si pravdivosť týchto pár slov.
