Short stories bout more than photos ♡♡ /SK

Fotografia

Časom som pochopila, ako to myslel a prečo to tak urobil. Bolo to ťažké. Pomaly som ani nedúfala, že ho ešte niekedy uvidím.

Párkrát som mala vidiny,videla som ho,cítila som ho pri každom kroku. Chodila som celé dni s kamenným výrazom. Nežila som,iba existovala. Nesnažila som sa ani vyhľadávať pozitívne myšlienky. V duchu som kričala.

Chýbal mi...

Všetko ma zmenilo. Už som nebola to malé dievča. V podstate, nič zo mňa nezostalo, to staré.

<Po 5 rokoch som si našla prácu,byt a normálnu rodinu.>

Dnes som prežila celkom normálny deň, až kým...

Vracala som sa z práce úplne vyčerpaná - zas mi šéf naložil toľko práce, že som nevedela čo skorej- mala som oťažené ruky. Akurát pršalo a nemala som dáždnik. Ruky som mala plné plánov, nákresov a podobne. Všetoo mi to premoklo. Moja trojhodinová práca sa predĺžila ešte vtedy, keď mi pár papierov vypadlo z rúk na zablatenú mokrú trávu. Z pešej prechádzky bola nočná mora. Už som bola blízko domu, keď ...

Bránka bola pootvorená.
Benny bol podráždený,trhalo ho od nervov v klietke.
Nohou som si pootvorila bráničku a vstúpila do môjho tzv. domova. Poobzerala som sa, nikde nikoho. Pred dverami som si všimla niečo biele. Zložila som náklad na hojdačku a zdvihla obálku. Bola vlhká, takže tu nebola veľmi dlho. Vytiahla som fotku a to, čo potom nasledovalo by som najradšej vymazala z pamäte.

Naraz sa mi v hlave vybavili dávno zabudnuté myšlienky. Premietali sa mi v hlave jedna za druhou a stupňovali pocit samoty ešte viac. Naraz toho bolo na mňa veľa.

"Thomas..."

Nieje to tak dávno, čo som mala 16. Pamätám si na to veľmi živo. Tá strata veľmi bolela. Dva roky som mala problém žiť. Nakoniec mi zostali spomienky,zmieril som sa s tým.

Až doteraz...

Videla som ho ako zomiera. Jeho posledný výdych ma ochladil na líci,keď mi chcel niečo povedať.

A teraz?

Žije.

Na fotografií sa nachádza vysoký blonďavý chalan so zelenými očami,pokrútenými perami a dosť viditeľnými lícnymi kosťami. Pravú ruku má položenú na malej zaguľatenej čiernovláske. To je jeho sestra a moja najlepšia kamarátka. Vyzerá presne ako pred 5 rokmi.

Kvôli tejto najviac nečakanej udalosti sa mi podlomili kolená a vyšiel zo mňa vzlyk. Nemôžem tomu uveriť.

Ale nie..
Toto predsa ešte nedokazuje že ..
Nie.
Niekto si zo mňa striela.

"Aký je dátum dopekla, 1.apríl ?!"

Nepočula som nič...
    ... iba svoj tlkot.

Ticho..
Prerušil šum lístia na kríkoch a kroky.
Tie kroky, približujúce sa, zakopli o kameň a ja som sa strhla a otočila tvárou tvár neznámemu.

Stál tam ten chalan z fotografie. Snažila so sa nadýchnuť,ale nemohla som. Bola som v šoku.

Že prečo..

Bol tu.

Žil.

Videla som ho len pár minút, dokým so slzami v očiach nezdvihol ruku a neodistiľ zbraň. Po výstrele nasledovali slová :

"Toto si nemals vedieť.
Christyn,ďakujem ti za tvoju lásku.
Ľúbim..."

A upadla som do sveta neznáma.